Slovenka

Je to až neuveriteľné. Jana Pronská žije s rodinou na samote neďaleko Nálepkova. Cez deň sa zaoberá nezáživnými faktúrami, ale keď si otvorí v počítači stránky rozpísaného románu, s ľahkosťou v ňom pribúdajú nové príbehy plné lásky, zrady a vášne. Knihy spisovateľky, ktorá žije ďaleko od veľkých miest, oslovujú ženské čitateľky a prekvapujúco lámu vydavateľské rekordy. Môže v tomto vzdialenom kraji vyrásť slovenská Steelová?

Odmalička vedela s absolútnou istotou: bude písať knihy. Pre deti, pre ženy, pre dospelých... No najmä pre svoje vlastné potešenie. Jej rovesníčky si pamätajú dievčatko, ktoré aj počas vyučovania skrývalo pod lavicou knihu. Janka veľa čítala – len čo jej ostala voľná chvíľa, už listovala v rozprávke. „V druhej triede som si povedala, že písať dokážem aj ja,“ začína úspešná autorka, ktorej v krátkom čase vyšli tri historické ľúbostné romány. „A tak som sa pustila do románu o Indiánoch.“ Príbeh zaplnil celý školácky zošit. „V šiestej triede som začala písať naozajstný román,“ pokračuje Jana ­Pron­ská. „Chcela som ho venovať svojim kamarátkam a nazvala som ho Kethy.“ Aby si to však Beatka, Anka či Monika zaslúžili, museli sa na tvorbe podieľať aj ony. Janka vždy niektorej dala do ruky pero a diktovala. Kethy je akousi jej literárnou etudou – vyskúšala si rôzne dramatické metódy a postupne bolo vidieť, ako sa literárne vyvíja. „Dodnes sa k tomu dielku vraciam,“ hovorí v zdrobnenine, aj keď román, ktorého dej sa odohráva v stredovekom Anglicku, má už viac ako sedemsto strán. Na slovenčine a dejepise Janka vždy akoby ožívala. Keby niečo, dávala pozor, no zároveň snívala. Ale už vtedy vedela, že jej sny raz dostanú konkrétnu podobu. Neobľubovala technické predmety, ale keďže najlepšie príbehy píše sám život, po rokoch sa vydala za syna učiteľky chémie. Nedávno sa aj s troma deťmi presťahovali na samotu povyše Nálepkova, odkiaľ s manželom obaja pochádzajú. Pred rokmi začali podnikať v doprave dreva. Darilo sa im, ale aj túto brandžu postihla kríza. Firemnej ekonómke tak ostáva viac času na literárnu tvorbu. „Manžel je väčšinou preč,“ vysvetľuje. „Deti ráno vypravím do školy, potom poupratujem, navarím...“ A nakoniec si sadne k počítaču. Hádajte, či si v ňom radšej otvorí faktúry, alebo románovú stranu, na ktorej včera prestala.

Svadba počas pôrodu
Roky obdivovala Amandu Quickovú, Lisu Kleypasovú, Kat Martinovú či Johannu Lindseyovú. Hltala ich romány a otvorila si knižný internetový obchod, aby Slovenky poznali tvorbu týchto Američaniek. Stalo sa, že zrazu nemala čo čítať. Vzala do rúk pero a... Išlo to ľahko, akoby nikdy nerobila nič iné, akoby jej ruku viedlo čosi nadprirodzené. Fabula sa odvíjala ako klbko nite, ktorá smerovala kamsi do neznáma. Jana nevedela kam, tušila však, akými zápletkami a prekážkami povedie. „Veľmi by som chcela dosiahnuť Lindseyovej majstrovstvo alebo sa k nemu aspoň priblížiť,“ prezrádza. A tak hľadá námety, ktoré sú podobné príbehom tejto Američanky. Príbeh krásnej Soraye, bosorkinej dcéry, sa odohráva v temnom stredoveku inkvizíciou poznačeného Španielska, no siaha až na francúzsky dvor. Popretkávala ho intrigami, nečakanými zvratmi, no predovšetkým hlbokou láskou, ktorá nakoniec prekoná i najťažšie nástrahy. Bosorkinu dcéru však vydavateľ neprijal. No mladú ženu to neodradilo. Vzápätí sa pustila do ďalšieho príbehu, ktorý sa odohráva v našich končinách. Ariena sa ako dieťa dostane do rodiny chýrneho zlatníka. Nik nevie o jej pôvode – ten pozná jedine jej poručník. Vyrastie z nej krásna a múdra dievčina, o ktorú sa uchádzajú najvyšší šľachtici. Osud jej však postaví do cesty nečakané nástrahy – takmer sa minie so svojou životnou láskou.

BARDEJOVSKÉ ULTIMÁTUM
Zo dňa na deň sa stala jednou z najpredávanejších slovenských autoriek. Nielen preto, že vyplnila medzeru, ktorá v slovenskej literatúre chýbala. Naše čitateľky síce rady čítali spomínané americké autorky, no ich príbehy sa odvíjali na vzdialených miestach. A zrazu im ktosi ponúka napínavý dej, ktorý sa odohráva za múrmi našich hradov... „Často sa stretávam s čitateľkami,“ hovorí Jana Pronská, „neraz sú prekvapené, že romány vyšli spod pera slovenskej autorky.“ Pozývajú ju do svojho mesta, aby načrela do ich histórie a silu zážitku vložila do budúceho textu. Súhlasí. Je to vraj najlepší recept, ako získať inšpiráciu. „Stačí mi vyjsť si na niektorý hrad, nadýchať sa jeho plesne a už sa mi v hlave rodia nápady,“ vysvetľuje. „Fabula sa síce rodí v mojej fantázii, ale postavy kedysi reálne žili, mali svoje mená, erby, majetky, ale aj česť.“ Pátra v encyklopédiách, po archívoch a múzeách – v bardejovskom sa jej zapáčil list, ktorým sa istý rytier vyhráža mestu, že ho vypáli, ak nepustia z väzenia jeho kumpána. Samozrejme, spisovateľka musí dbať aj na veľa ďalších faktov, ktoré prináležia dobe – zvyky, odevy, technické vymoženosti, ale i jedlá... Občas jej inšpiráciu ponúkne i manžel, ktorý je zároveň jej prvým kritikom. Nedávno priniesol legendu o čudesnej vode v Smolníku – vraj si v nej rytieri kalili svoje meče. Pani Jana ju určite použije vo svojej najbližšej knihe.

archív - Slovenka