Recenzia Zlatníkova chovanica / Litcentrum/

Trochu vychladnutá l/k/áva

Jana Pronská: Zlatníkova chovanica, Bratislava, Slovenský spisovateľ 2008

  Pronská napísala román, ktorý patrí, nepekne povedané, do žánru tzv. poklesnutej literatúry. Ale kvôli tomu sa nečertime, spomeňme si na vydarené a so všetkými sympatiami podané vety v pôvabnom spise Karla Čapka Marsyas, a sme doma. Máme teda knihu, ktorá by mala predovšetkým zabaviť, potešiť. A možno v tom je jej problém.

  V Pronskej nie sú motívy štylisticky vyrovnané, niečoho je primálo, niečoho zas priveľa; autorka má zvyk všetko dopovedať, prípadne aj niečo pridať, takže na čitateľovi nezostáva už celkom nič. Veľa, keď sme už začali tým, je začatých a dôsledne dokončených dejových nití, ktoré v  dôsledkoch nie sú ani hodnoverné, čitateľ im len ťažko uverí. Taký je „príbeh“ Michaela a Júlie, postavený len na plachosti a kláštornej výchove mladého dievčaťa, ale „Michael si bol už teraz istý. Potvrdili sa jeho slová, keď sa jedného dňa rozprávali o ženách s otcom. Júlia patrila do kategórie manželiek, ktoré sa počas plnenia manželských povinností budú utiekať k modlitbe“ (s. 95). Pritom dievča len videl a z deja nemohlo byť jasné, že by sa z nej nevykľula riadna čertica, keby na to mala podmienky. Je to len vôľa autorky, ktorú by nemalo byť v texte tak cítiť, dej by mal plynúť bez týchto zásahov a dosahov, najmä v literatúre tohto druhu.

  Ďalší bod, kde Pronská výrazne prestrelila, je sám záver románu, keď nádejný (inak už ozajstný) svokor pritláča dýku na zaťov chrbát, len aby si vzal jeho práve rodiacu dcéru. Ako inak, vysvitne, že už rok sú manželia, no záhadne to nikto nevedel, hoci predtým sa čitateľ dozvedel o každej podrobnosti.

  A ak je niečoho v tejto nevyrovnanej zmesi málo, sú to reálie. Len z drobučkých poznámočiek je jasné, že príbeh sa odohráva v Ľubovni či v Krakove, román by sa dal teda určiť ako ľúbostný v historickom šate.

  Román je označený ako romantický, všetko musí dobre dopadnúť, ale až zázračná dobrota každej postavy nepôsobí dôveryhodne, prirodzene, ľudsky. Nehovoriac už o „dojímavej“ scénke v krakovskom kostole, keď Viliam dáva Ariene slobodu, no zároveň žobroní: „Pobozkaj ma, Ariena. Len jediný raz ma pobozkaj, akoby som bol Michael. Chcel by som zažiť ten pocit, že som milovaný... ako on“ (s. 175). Pochopiteľne, aby vznikla ďalšia dejová zápletka, svedkom bozku bol Michael, ktorý však nevedel o zrušení manželstva. Znova presolené, prekorenené, presladené, všetko dokopy.

  Bolo by dobré, keby si aj autori tohto druhu literatúry uvedomili, že žáner má svoje presné zákonitosti a treba sa ich držať. A že menej je vždy viac.

Viera Prokešová