Rytierova česť

22.07.2014 15:40

Nový príbeh, ktorý by mal výjsť pred Vianocami :) 

Úryvok: 

Budeš ma milovať...

Dedina bola tichá, ešte aj psy večne štekajúce na okoloidúcich stíchli. Sivé mračná visiace z oblohy veštili dážď, vzduch bol nedýchateľný, ťažký, pri každom nádychu akoby vám hruď drvil balvan. Plazivé šero sa vkrádalo do podvedomia, strašilo.

Vietor silnel, naberal rýchlosť a víril prach zo zeme, rozmetal všetko, čo vládal uniesť. Vráta, ploty i ledabolo privreté okenice pod jeho náporom prašťali, konáre stromov kvílili, keď ich neprirodzene ohýnalo do všetkých strán.

Ani myš by nevyšla z domu, nieto ešte žena s dieťaťom v náručí, vzdorujúc mocným silám zeme.

Ruky mala do krvi zodraté od neustáleho búchania na zamknuté vráta. Nik ju nevpustil dnu, ani do maštale, ani pod striešku, ľudia sa jej štítili akoby ona bola tá, čo do krajiny priniesla mor.

Slzy sa jej ligotali v očiach, pomaly zhasínala aj posledná iskierka nádeje...

Schúlená sa pritisla k bráne dreveného kostolíka, dieťa schovala v náručí pod hrubým plášťom, aby ho chránila pred vetrom i lejakom, ktorý sa konečne spustil z oblohy.

Cítila sa vyčerpaná, na konci zo silami, zmorená na smrť. Lačne pila vodu z nebies, aby mala aspoň trochu mlieka pre hladné ústočká svojej dcéry - neviniatka, ktoré za nič nemohlo.

Ani za svojho otca, ani za krutosť  rodiny, ani za zlo toho sveta...

Dážď ju bičoval po chrbte, vietor sa ju snažil odohnať, no ona sa nepoddala. Vytrvalo odmietala opustiť chatrný prístrešok, držala sa pántov až jej prsty vykrúcalo.

„Svätá Mária, matka Božia... neopusť nás... Pre zmilovanie Božie, neopusť nás!“ kričala do šialeného hukotu vetra, bodajúcich dažďových kvapiek a akoby toho ešte bolo stále málo, zakrátko sa zmenili na ľadovec.

Tĺkli ju hlava-nehlava, ako päste jej brata a poručníka, keď sa k nemu obrátila s prosbou o pomoc a spravodlivosť.

„Suka! Obyčajná pobehlica! Hanba rodiny! Mala si skočiť z veže, ušetrila by si rodine potupu!“ vrešťal ako pominutý a takmer z nej dušu vytriasol. Pamätala si to, nikdy jej z pamäte nevymizne jeho zlostný, divý pohľad, krvou podliate oči, ani štipka súcitu len hnev a odpor, keď jej dýkou po prameňoch osekával vlasy a dobitú ju vykopol z domu, lebo odmietla špinavú babicu, ktorá ju mala pankharta potichu zbaviť.

Na celom panstve sa nenašiel nikto, kto by jej podal pohár vody, kto by jej poskytol strechu nad hlavou. Strach pred krutosťou panstva bol silnejší ako akýkoľvek súcit. Ako vždy, ako za čias jej deda, otca i brata.

Z panskej dcéry sa stala tuláčka bez mena.

Adéla Forgáčová pre svet zomrela, ona i jej dcéra - dieťa počaté v hriechu a násilí, plod najhoršej skúsenosti, akú žena môže prežiť.

Kto by jej veril, že ctihodný dominus Peter Cudar, kráľovský posol, dedič titulu i statkov na hraniciach s Poľskom, muž zastávajúci vysoké postavenie na dvore, úradník jeho veličenstva a správca Zborova si ju vzal násilím, keď bol hosťom v ich dome?

Koľko ráz vzlykala a prosila Pánaboha aby si ju vzal k sebe? Koľko ráz musela prehltnúť urážky, zniesť biľag hanby, poníženia a opovrhnutia za niečo, čo nespáchala? Nepamätala sa, nepočítala... Vlasy, ktoré jej kedysi každá žena závidela, ako-tak dorástli, nekričali, neupozorňovali na jej poklesok, no práve teraz už Adéla nemala dosť síl bojovať o život, svoj i dcéry.

Pohladila drobnú tváričku, dívajúc sa do fialkových očí, ktoré akoby ani neboli z tohto sveta, akoby nepatrili nemluvňaťu, ale životom ošľahanej žene, zotrela slzu, ktorá znenazdajky padla na ľadové líca.

„Odpusť mi... odpusť...“  šepla a sťažka prehltla vzlyk plný bezmocnosti.

Pre desivé hromobitie nepočula skupinu jazdcov rútiacich sa z kopca do dediny, ani to, že sa jeden z nich pri kostolíku zastavil. Sústredila sa len na to, aby ochránila a utíšila dieťa plačúce v jej náručí.

-          Ustúp žena! – zahulákal rytier a Adéla sa strhla. Strach jej ochromil údy, ako uhranutá civela na veľký kríž vyšitý na plášti, spod ktorého vykúkala drôtená košeľa.

-          Ustúp! – zopakoval už miernejšie, jemne ju odtisol a zaprel sa do dverí.

Vo vnútri kostolíka pred oltárom horeli sviece, kňaz pred ním zbožne kľačal a úpenlivo sa modlil. Keď sa zamknuté dvere s rachotom rozleteli, prudko sa obrátil.

-          Kto sa opovážil...

-          Takto víta Boží stánok pocestných v núdzi, čo potrebujú pomoc? Zamknutými dverami? – nahnevane zvolal rytier a zagánil na kňaza.

-          Vaša milosť...  – zahabkal kňaz a zahanbene sklonil hlavu. – Odpusťte, no žijeme v zlých časoch. Niet tu nikoho, kto by nás ochránil pred bandami vyvrheľov. Pozrite sa, však tu zostalo len to, čo nemá žiadnu cenu... Všetko ukradli... Vyrabovali...  – rozohnil sa kňaz no rytier mávol pravicou aby ho zastavil.

-          Celá zem je spálená na popol, nielen tvoja farnosť! – odbil ho podráždene a chytil trasúcu sa, zhrbenú ženu za ruku.

Adéla sa opäť strhla. Dávno zabudla ako prijať pomoc, mesiace sa jej žiadnej nedostalo. Tvrdé kopance od života na nej zanechali prihlboké ryhy.

-          Neboj sa, neublížim ti! – oslovil ju rytier a lepšie sa jej prizrel. Spod premočeného hrubého plášťa trčali krátke vlasy, chudé ruky kŕčovite držali drobný mrnčiaci batôžtek, triasla sa od zimy a isto aj strachom. Bola drobná, sotva mu siahala po plecia a keď konečne zdvihla pohľad, priam mu prepálil dieru do srdca od ľútosti.

Beznádej.

Zúfalstvo.

Strach.

Vo vojne videl smrť v tej najdesivejšej podobe, zbedačenú zem, cez ktorú sa prehnala morová pliaga, siroty plačúce pri hroboch svojich rodičov, matky pochovávajúce svoje deti... Nemohol nikomu pomôcť, uľaviť v bolesti, nebol samaritán ani svätec, bol vojak, bojoval z povinnosti, pre vieru, pre slávu a konečne sa po rokoch vracal domov.

Nevedel, prečo ho práve táto chudera prinútila zastaviť sa, no nepátral po tom. Z vačku vytiahol zlatú mincu a hodil ju kňazovi.

-          Postaraj sa o nich! – povedal a bez ďalších slov sa otočil. Ponáhľal sa domov.

-          Nech vás Boh žehná, vaša milosť! – zakričal kňaz a obrátil pohľad k Adéle.   

  

      

 

 

1.

 

Stačilo len vyjsť na kopec a odtiaľ musí vidieť domov. Filip Cudar náhlivo duril koňa, aby po štyroch rokoch čo najskôr zočil syna a manželku. Keď odchádzal, jeho syn mal tri roky a manželka žiarila zdravím, mladosťou, chuťou do života.  Ani ho len nenapadlo, že sa ponáhľa zbytočne.

Nikdy neoplývali bohatstvom, no núdzu druhorodený syn baróna Cudara nikdy netrpel. Ponuka kráľa ísť bojovať do Svätej zeme a získať hodnosti i majetok bolo pre mladého rytiera vecou cti a túžby zabezpečiť svoju rodinu.

Naivne podľahol ilúziám, ktoré ho navždy poznačili a netušil, že do prázdneho sídla nesie rytierske ostrohy, titul baróna, vozy plné drahocenného tovaru, zlato...  

-          Si nedočkavý ako mladoženáč pred prvou nocou! – smiali sa mu druhovia v zbrani, keď nedbal na psie počasie a nútil svojich mužov k pochodu, zatiaľ čo ostatní pre jeho náhlenie nemali veľa pochopenia.

-          Nechajte ho, však už počuje zvony kostola za kopcom i smiech vlastnej manželky.

Inokedy by sa bol s priateľmi pobratal päsťami, no po štyroch rokoch a domovu za kopcom mu nič nestálo za to. Na svitaní sa s rytiermi a druhmi v zbrani rozlúčil bez ľútosti. Vedel, že hoci majú silné slová, každý jeden sa domov teší rovnako ako on. 

Na ten pohľad skazy do smrti nezabudne, vryl sa mu hlboko do mysle, do srdca a zanechal v ňom jazvu, ktorá sa nedá zaceliť.

Už nikdy.

A jediný vinník, na ktorého mu padol zrak, bola nedotknutá kaplnka na nádvorí pevnosti a to, čo predstavovala.

-          Filip zastav! Počuješ?! Stoj! – kričal na muža rútiaceho sa dolu nádvorím starý kastelán, no on nereagoval. Bol hluchý, slepý, nechcel počuť.  Načo by počúval? Čo u ešte mohol kto povedať?

Po rokoch strávených vo vojne v kráľových službách sa vrátil domov a namiesto uvítania, na ktoré sa  tak tešil, našiel spúšť. Domov rozbitý na drobné čriepky, jeho syn – jeho dieťa, dedič ležal v kamennom sarkofágu spolu so ženou, ktorú z hĺbky srdca miloval.

Majetok prevzal do správy jeho nezodpovedný  švagor a prehajdákal, dedina i pevnosť zhoreli do tla a kto besnenie plameňov prežil , padol za obeť moru. Len starý kastelán, pár dedinčanov a koniar neprestali s nádejou čakať svojho pána.

Filipovi Cudarovi sa zrútil svet, bolesť bola neznesiteľná, gniavila mu telo i dušu, zahmlievala rozum.

Čo komu urobil? Začo ho Boh takto potrestal? Prečo?

Vari sa preto vrhal do boja s nevercami?

Vari sa pre jeho slávu dosť neobetoval? Neopustil rodinu, domov, majetok?

A teraz mu nezostalo nič... Len bolesť v hrudi a hŕba skál mu pripomínali, čo všetko stratil. Nikdy predtým nevyronil slzu, nepoznal také zúfalstvo, nekričal ako ranené zviera.

Nikdy.

Až teraz.

Vzal fakľu a mieril s ňou ku kaplnke pri hradnom múre, ktorá napodiv zostala nedotknutá. Provokovala, nútila ho k pomste, akoby osamelá stavba mohla za jeho nešťastie. Alebo to, čo predstavovala...

-          Filip! Pre zmilovanie Božie, čo to robíš?! – utekal za ním starý kastelán a spínal ruky, zatiaľ čo ostatní sa len z diaľky s hrôzou dívali na pánovo šialenstvo.  

Filip Cudar nepočúval. Nechcel počuť.

Zúrivo hodil fakľu do stredu kaplnky, rovno pred oltár a so zaťatou sánkou čakal, kedy začnú plamene olizovať vyrezávané drevo, kríž i vzácne sochy svätcov.

Otočil sa a nemilosrdne odsotil starca z cesty.

-          Neopováž sa hasiť, Matej! Neopováž sa! – precedil pomedzi zaťaté zuby a pomaly kráčal nazad do zúboženého torza bývalého paláca.

-          Ale pane...

-          Mlč už! – zrúkol a neobzrel sa.

 Preklial Boha, ktorý mu vzal všetko.

Prestal veriť v milosrdenstvo, spravodlivosť, v ľudí.

Srdce zatvrdlo ako žula, aspoň nebolelo, netýralo, nepripomínalo.

Filip sa usadil  v polorozpadnutej dvorane, pohľadom prebehol po sieni, ktorú kedysi hrdo a s láskou nazýval domovom. Spomienky vytesnil z mysle, zapil ich vínom. Celými litrami vína, kým nepadol pod obhorený stôl a zmučenú  myseľ nezastrela temnota.

  

       

2.

O päť rokov neskôr.

Dvere vrzgli, šmatlavý krok starca sa pomaly blížil, zatiaľ čo Filip mrzuto prevrátil oči.

Čo zas je? Vari neprikázal, aby mu dali svätý pokoj? Všetci! Bleslo mu mysľou, no aj tak vedel, že mu to nie je nič platné.

Neodlepil oči od plameňov, len nervózne mávol rukou.

-          Čo zas chceš? -  apaticky sa opýtal, no nemienil počúvať. Len nech sa starec zase snaží, jemu už nezáležalo na ničom.

-          Pane, na nádvorí stojí váš brat a...

-          Nech ide do pekla! – zrúkol a konečne prejavil aspoň náznak života. – Nech sa prace z môjho domu... Vracia sa akoby ho tu niekto chcel vidieť!

-          Ale pane...

-          Nepočul si, Matej? – prerušil ho stroho a opäť mávol rukou. Považoval to za vybavenú vec.

Matej si bezmocne vzdychol, zaťal zuby a prehltol akékoľvek ďalšie slová. Boli zbytočné. Zbytočné ako prázdne reči, ako kvapka v preliatom pohári. Jeho pán, kedysi plný života a sily sa rozhodol zaživa pochovať v rozpadnutej pevnosti, zomrieť sám a utýraný žiaľom, nenávisťou voči celému svetu i voči sebe.

Stal sa z neho čudák, desivý prízrak zašlého hrdinu. A rovnako spustnutý ako on vyzeral i jeho dom. Ohorené trámy začali zarastať burinou, múry obrástli krovím, hradby i veža bez strechy chátrali, dokonca aj cesta akoby sa strácala v húští. Sluhovia sa rozutekali, dedina sa vyľudnila. Kto by zostával na mieste nešťastia, o ktoré pán nejavil záujem. Zostal len starec, kastelán Matej, ktorý sa tu narodil a chcel zomrieť. Pravda, nechcel vidieť svojho pána, ktorého miloval ako vlastného syna takto trpieť. Každý Boží deň sa modlil za zázrak, za niečo, čo jeho pána vytrhne zo spárov takej hroznej letargie. No rok od roku sa presviedčal, že to zostane len jeho zbožným prianím. Nechcel sa dožiť Filipovho konca.

-          A odkáž mu nech sa už nevracia, v tomto dome nie je vítaný! – prikázal Filip popudlivo a nahlas, aby to bolo konečne jasné.

-          Veď už idem... – hlesol starý muž a odšmatlal zas k dverám.

-          Neskoro, brat môj! – dvere sa s rachotom rozleteli a dovnútra vpochodoval Peter Cudar. Za ním sa dnu dovalila jeho sestra Tereza aj so svojim neschopným manželom, dokonca aj najmladší z bratov Štefan, ktorého len nedávno vysvätili za kňaza.

Vyfintená nahnevaná rodina vo Filipovom brlohu pôsobila ako päsť na oko.

-          Fuj, smrdí to tu horšie ako v chlieve! – ohrnula nos Tereza a namierila si to rovno k Filipovi, ktorý ich okato ignoroval.

-          Nik ťa sem nevolal, - pripomenul jej Filip a namosúrene civel do ohňa. – Čo tu, dopekla chcete?! Je to môj dom, môj chliev! – zúrivo na skupinu zagánil a opäť sa venoval ohňu, akoby dúfal, že čím ich dlhšie vydrží ignorovať, tým skôr sa stratia a nadobro.

Tereza pozrela na zaprášenú stoličku pri ohorenom stole, nakrčila nos, no aj tak si sadla, jej muž takisto, ba aj Štefan si našiel miesto, len Peter provokatívne zostal stáť a mračil sa ako Boh pomsty. Najstarší, najmúdrejší, najobľúbenejší dedič stál vždy vysoko nad ním a Filip ho už ako dieťa neznášal. Dnes sa táto nenávisť strojnásobila. 

Zo železnou pravidelnosťou mu chodili narúšať jeho pokoj, niekedy sa mu podarilo vyhnúť sa im, niekedy, keď ich zbadal prichádzať, dal spustiť kovanú mrežu a nechal ich stáť pred bránou, avšak odkedy aj tá zhrdzavela a posledný paholok zdupkal, už sa ich ani nepokúšal zastaviť.  Prosto sa zdvihol a vytratil sa, dúfajúc, že to konečne vzdajú.

Chyba.

Teraz sa dovalili všetci.

Akoby potreboval počúvať tie ich hlúpe reči o povinnosti. Večné dohovárania, ktoré ho mali priviesť späť  do korýtka  vyšliapaného chodníčka, aby nerobil rodine hanbu.

Pche!

-          Filip! – začal dôležito Peter a postavil sa pred kozub. – Uvedomuješ si vôbec, čo stváraš? Kriste, zaliezol si do diery ako potkan a aj sa tak správaš! Otec by sa v hrobe obracal, keby ťa videl! – povedal a Filipovi stvrdla sánka.

-          Ako takto môžeš žiť? – pridala sa Tereza, avšak o poznanie miernejšie. Vždy bola jemná, taktná, ako ich matka. Filip ju mal kedysi rád, naozaj úprimne... ibaže teraz ho dráždilo každé jej slovo. – Vyzeráš hrozne, kedy si sa naposledy pozrel do zrkadla? Život pustovníka ti nesvedčí.  Nemaj nám za zlé, že máme o teba starosti, si náš brat, sme rodina a rodina si má pomáhať.

-          Nepotrebujem vašu pomoc. Nechcem ju! – precedil pomedzi zomknuté ústa a odvrátil hlavu. Nechcel sa pozerať do ich očí, nechcel na sebe cítiť pohľad plný hnusu a ľútosti a opovrhnutia. Všetko to boli len prázdne slová bez úprimného záujmu. Cítil to, priam sa mu to prepaľovalo pod kožu. V jeho rodine išlo vždy len o majetok.           

-          Filip, počúvaj ma, - pustil sa do reči Peter, akoby nepočul a nevidel bratov odpor. – Musíš sa pozbierať, si viazaný povinnosťou...

-          Zas je to tu! Vždy omieľaš dookola to isté! – skočil mu do reči Filip, no Peter akoby ho nevnímal.

-          ...povinnosťou voči rodine. Kráľ si žiada tvoje služby, potrebuje dobrých a oddaných vojakov a ty si...

-          Ja som čo? – vychrstol Filip a konečne vstal. Jeho vysoká chudá postava sa napriek schátralému zovňajšku v miestnosti vynímala. Bol takmer o hlavu vyšší než mierne zavalitý Peter, a poriadne naštvaný. Ako si myslel,  nevítaná rodinná návšteva vždy mala postranný dôvod.

-          ... ty nemáš rodinu, môžeš s kráľom do vojny, môžeš prevziať záväzok za nás ostatných... – zapišťala Tereza a z očú sa jej začali rinúť slzy. Netušil, či neboli hrané a bolo mu to jedno, mal ju kto utešiť. 

Filip na sestru uprel pohľad plný nenávisti. Pripomenula mu jeho bolesť, dôvod, prečo sa vzdal všetkého, všetkých výsad, života v dostatku, priateľov...

-          Nemám rodinu... máš pravdu, Tereza... ale to ti nedáva právo rozhodovať o mojom živote. Dal som Bohu i kráľovi všetko, nikomu nič nedlhujem, ani vám! Ak nechceš poslať svojho muža alebo syna do kráľových služieb, najmi si rytiera. Ak ti život tvojej rodiny za to nestojí, pošli vhodný dar... – hovoril pomaly, mierne, hoci v ňom len tak vrelo.

-          Ja sa nekúpem v zlate! – odvrkla, no Filip sa ironicky zaškeril...

-          Ja sa nekúpem vôbec! – odbil ju a Terezu už obchádzali mdloby.

-          Filip, dočerta, potrebujeme tvoju pomoc! – vyštekol napokon  Štefan, čo sa na kňaza vôbec nehodilo.

Filip sa tak rozosmial, až ho ohlo v drieku. Nie, toto naozaj nečakal. Prečo inak by sa unúvali všetci do jedného až do brlohu vlka samotára po tom, čo ich po jednom nevyberane už nie raz vyhodil.

-          Practe sa odtiaľto a viac sa nevracajte! – zrúkol, keď zotrel slzy smiechu a upokojil sa. – Nič vám nedlhujem, to naopak, vy dlhujete mne! Ak ma pamäť neklame a mňa neklame...“ odmlčal a vyzývavo pozrel na všetkých. „...keď potrebovala pomoc moja žena a môj syn, nepohli ste prstom!

-          To nemôžeš porovnávať! – ohradila sa nervózne Tereza. – V kraji zúril mor! Chránili sme len naše deti...“

-          Zato to moje ste nechali umrieť v plameňoch!

-          Filip, vidíš to priveľmi emotívne, nebol si tu, nemôžeš vedieť... – prihovoril sa Štefan, no Filip ho hneď spražil pohľadom.

-          Môžem, boli tu iní! A videli ako ste nechali moju rodinu napospas osudu, zatiaľ čo ja som slúžil kráľovi v mene nás všetkých! Všetkých Cudarovcov! Bol som naivný somár, ale teraz už nie som. Ako som povedal, nedlhujem nikomu nič, ani kráľovi...

Peter Cudar zaťal sánky, Tereza si nervózne poposadla a uprela zúfalý pohľad na svojho muža, zatiaľ čo Štefan sa nevzdával.

-          Na Makovici chce kráľ zorganizovať turnaj, má sa tam stretnúť s poľským poslom, vojvodom Mazurským a jeho rytiermi. Nemôžeme zostať bokom. Nemáme rytierov, nemáme ani zlato, ktorým si ty zasypaný, ani tvoje sokoly, ktoré by sme kráľovi darovali namiesto našich mužov, aby bol spokojný! Nechápeš to? Ani trochu ti na rodine nezáleží?!

-          Nie. Je mi to jedno! A už mi tu nekazte vzduch, vaše fajnové voňavky mi obracajú žalúdok.

-          V mene Božom, Filip! – skúsil ešte Štefan, no v tom prekročil hranicu, za ktorú už nemal ísť!

Filip sa rozbehol a jednou rukou ho schytil pod krkom, druhou nadvihol  kríž, čo sa mu hompáľal na kňažskej reverende.

-          Nikdy viac sa nedovolávaj Boha v mojej prítomnosti! Nikdy, brat môj! V mene tvojho Boha som u pohanov stratil štyri roky života, prišiel som o svojho syna , ženu, i dom. Ber si svoje krucifixy i kríže a skús si to na vlastnej koži!

-          Ako môžeš, Filip? – skríkla Tereza a prudko vstala, oprašujúc si drahú fialovú zamatovú sukňu.  – Ako môžeš? Prišli sme za tebou ako za bratom, ale Peter má pravdu, si sebecký sviniar, zahľadený do vlastnej sebaľútosti. Ó, áno, bol si rytier, na ktorého sme boli hrdí, bol si muž, ktorí si ctil rodinu. No teraz si len úbohá ľudská troska, ktorá čoskoro obrastie machom a húštím ako tento dom, si len nechutný uplakaný úbožiak! Hanbi sa! Nie, už mi nebude ľúto, že zdochneš sám ako žobrák! Ten nemal na výber, ty áno!

Filip sa díval do rozhorčených očí svojej sestry a ani brvou nemihol, kým naňho ziapala ako rozzúrená fúria. Zvuk jej vysoko položeného hlasu rezal  ušiach. Urazila ho. V jeho vlastnom dome. Celkom vedome.

Keby bola mužom, už by bola mŕtva.

Keby pravda vytiahol meč zo zhrdzavenej pošvy.

Tak nie, zabil by ju holými rukami.

Áno!

Ale bola to jeho sestra.

Zvrtol sa na opätku a zamieril ku dverám.

-          Cestu von poznáte, aj tak vás nemá kto vyprevadiť! – šplechol Filip a ani sa neobrátil.

-          Povedal som ti, že je to zbytočné! – začul Petrov hlas a niečo, čo sa podobalo na ženské kvílenie.

Vyšiel z dvorany, ignorujúc Mateja stojaceho za dvermi s nešťastným výrazom odsúdenca na tvári,  prešiel popod čierno-čierny tunel k veži, alebo toho, čo z nej zostalo, po kamennom schodišti  až k východu  na krovím obrastené nádvorie. Úzkym chodníčkom pomedzi tieniace liesky sa dostal do stajne k svojmu koňovi. Osamotené oddané zviera bolo jediné, čo vyzeralo k svetu, o čo sa príkladne staral.

Nepotreboval ho sedlať, bola to zbytočná strata času. Prosto sa vyhupol na chrbát a nohami ho navigoval von z pevnosti, čo najďalej z toho nenávideného miesta, od rodiny i dotieravého svedomia.

Načo za ním chodili?

Mali ho nechať v pokoji zdochnúť. Ako to Tereza povedala? Nechutný uplakaný úbožiak? Čo ona vie? Celý život ju chovali ako v páperí, nikdy nemusela vyroniť slzičku, nemusela sa dívať smrti do očí, na hrob syna...

A Peter?  Arogantný zemepán, s kráľovskými výsadami baróna si myslel, že je Bohom! Pche! Nikdy nedal ani medenák na dobročinnosť, strhol každú sukňu, čo sa mu priplietla do cesty, nikdy na nikoho nebral ohľad a odrazu potrebuje jeho pomoc! Jeho...

Kde je spravodlivosť? Akým dielom to Boh rozdáva svoju milosť?

Filip hnal koňa celý deň, až mu pena z papule tryskala. Potreboval cítiť vietor, potreboval zaplašiť bodavé myšlienky, ktoré narúšali jeho pokoj a jatrili staré rany.

Prestal vnímať cestu, dávať pozor, zahĺbený sám do seba nezvládol skok cez potok a zrútil sa rovno do silného prúdu. V ostrom meandri dravej bystriny narazil hlavou do skaly a konečne prestal vnímať svet navôkol i neustálu búrku vo svojom vnútri.

Diskusná téma: Budeš ma milovať

Re:ÚŽASNÉ

Jana Pronská | 18.07.2014

Ja ďakujem, že ma čítatete, dievčatá! Vaše recenzie sú skvelé, potešili, motivujú :))) Ďakujem, dúfam, že ani táto nesklame .))

super

Alena | 19.06.2014

Je to super, už aby boli Vianoce a mohla som si prečítať pokračovanie.

Re:super

Jana Pronská | 23.06.2014

práve finišujem s opravami a už je konečne jasný aj názov :)) Rytierova česť by snáď mohla byť :))

peknééé

mary | 16.06.2014

éééj zasa bude krásny darčk pod stromček :-) prajem veľa šťastia pri písaní dalšej knihy :-)

pokračovanie

Jana Pronská | 16.06.2014

bude čoskoro dúfam v knižnej podobe, milá Mary. Ak sa podarí možno už na Vianoce :))

peknééé

mary | 13.06.2014

ešte chcem,ešte chcem čítať :-( veľmi napínavo rozmýšľam či ho z vody náááhodou nevitiahne ta Adela , alebo nájde pri vode? Tešim sa a kedy asi bude? Dúfam že čoskoro :-)

<< 1 | 2

Pridať nový príspevok