Čierna vdova

Čierna vdova

Čierna vdova

Úryvok si ako prví môžete prečítať tu: 

Stála bez pohnutia s meravou tvárou, ruky zopäté v nemej modlitbe. Do chrbta sa jej zapieral studený vietor a čechral dlhé vlasy, no ona chlad nevnímala, ani slová kňaza, ktoré jej mali uľaviť, ani piesne, ktoré spievali smútiaci hostia. Nevnímala nič. Len ukrutnú bolesť na hrudi. Dookola si kládla otázku, na ktorú už od počiatku sveta nikto nepoznal odpoveď.

     Prečo? Prečo si ho k sebe Pán povolal? Prečo teraz?

     Nezdvihla hrudu hliny a nehodila ju do jamy v zemi, iba sa dívala, ako sa na zabalené telíčko vrství čierna zem. Nedokázala odtrhnúť lesknúci sa pohľad z hrobčeka s kamenným krížom, celkom ponorená do smútku a bolesti, ktorá pramenila z hĺbky srdca a duše a prerástla ňou skrz na skrz. Obalila ju do desivej agónie, z ktorej neexistovala cesta von. Vyryla jazvu, rozorvala vnútro, ktoré už nikdy nikto nedokáže zaceliť.

     Pochovala svoje dieťa.

     A časť jej duše zomrela s ním...

     Obrad dávno skončil, dediča pohrobka kňaz odprevadil na poslednej ceste, pokropil miesto posledného odpočinku svätenou vodou a vymodlil mu Božiu milosť. Dav smútiacich sa v tichosti rozišiel, zvony dozvonili, iba ona odmietla opustiť svoje miesto. Nemohla. Nedokázala sa ešte rozlúčiť. Nie navždy...

     Ešte nedávno ho držala v náručí... Spievala mu piesne, tisla si jeho drobné telíčko na hruď. Smiala sa.

     Akoby od vtedy prešli veky.

     Zostala sama v desivom tichu posvätného miesta, s ťažobou na prsiach, ktorá ju napokon zrazila na kolená. Padla na zem, ruky sa jej zaborili do čiernej hliny a z hrude jej unikol srdcervúci výkrik. Niesol sa v povetrí presýtený smútkom a neopísateľnou bolesťou matky, ktorá prežila svojho syna. Ženy, ktorá opäť prežila svojho muža...

     „Už poďte, pani moja... musíte ho nechať ísť,“ začula za sebou tichý, trasúci sa hlas svojej slúžky, ktorá sa ani nesnažila potlačiť plač.

     „Nie... ešte nie...,“ hlesla, nasávajúc vzduch do pľúc, hľadajúc aspoň jeden, jediný dôvod, prečo má ešte vstať a žiť...

     Vari sa narodila iba preto, aby nikdy neodložila smútočné šaty?

 

҉҉҉

 

     „Vydáš mi hrad, Štefan! Mám naňho právo!“

     „Právo?!“ zvolal Mariáši a urazene tresol päsťou po stole. Vstal a zúrivo zazrel na Fábia Kecera. „Ty si sa pomiatol! Nemáš žiadne, rozumieš, ani to najmenšie právo na Brzotín! Nechaj si zájsť chuť!“ Štefan Mariáši nemohol uveriť, že Kecer môže mať toľko drzosti dožadovať sa domnelého dedičstva v jeho vlastnom dome a ešte sa vyhrážať. Rukou hnevlivo odhodil prameň vlasov, ktorý mu neustále padal do čela. Nadýchol sa. Keby sa prestal ovládať, niečo by po ňom naisto šmaril. Nadutý sviniar! uľavil si v duchu.

     Fábius Kecer sa však neokúňal, cítil sa v práve a bol ochotný urobiť všetko, aby svoju pravdu dokázal a prevod panstva na Gemeri dotiahol do konca. Mal za to, že je oprávnený prísť do Mariášiho domu a domáhať sa práva z titulu dedičstva. Štefanovo zlaté vajce – Brzotín – chcel pre seba.

     „Budem sa súdiť!“ povedal pokojne Kecer a postavil sa tiež. Trochu ho hnevalo, že mu Mariáši neponúkol ani hlt vína ani žiadne občerstvenie, ako bolo zvykom. Mal vyprahnuté hrdlo, veď bol na ceste celý deň, no vidina majetku, ktorý by mu mohol spadnúť do lona, všetky osobné potreby zatlačila do úzadia. S pod tuniky vytiahol zmluvu a položil ju na stôl.

     „Čo to máš?“

     „Tvoje doznanie, Štefan Mariáši, tvoj prísľub môjmu nebohému strýkovi.“

     Štefan sa zasmial, prstom ukazujúc na listinu.

     „Týmto sa chceš preukázať na súde? Ha! Blázon!“ vyštekol a upokojil sa. Prešiel na druhú stranu stola, oproti Kecerovi a posmešne odhodil listinu nabok.

     „Varujem ťa, Mariáši...“

     „Varuješ? Ty mňa?! Chamtivosť ti načisto pomútila rozum! Mal by si ísť, lebo prisahám, Fábius, poštvem na teba svojich psov! Pche! Prísľub!“ odfrkol si pohrdlivo Štefan no Kecer sa nemienil vzdať a ani zastrašiť.

     „Áno, prisľúbil si môjmu strýkovi Brzotín...“

     „Ak prežije moju dcéru a to sa nestalo. Ja som svoju časť dohody dodržal, on nie! Nemusel by som ti nič vysvetľovať, no ja to napriek tomu urobím aby si vedel, že si ctím záväzky a mám dobrú vôľu Brzotín môže prejsť do majetku iba s mojou dcérou! Nijak inak a tvoj strýko Žigmund bol s touto podmienkou uzrozumený. Aby som to skrátil, tvoj strýc zomrel aj so svojim dedičom, a moja dcéra je už opäť zasľúbená. Bubekovi! Akurát som sa za ňou zberal, keď si tu tak nevítane vpadol.“

     Fábius Kecer sa naježil.

     „Klameš! Bubek žiadneho syna nemá!“

     „Nenazývaj ma klamárom v mojom vlastnom dome!“ skríkol a otrčil naňho prst. Najradšej by sa ho už zbavil, neznášal spravodlivo rozohnených dedičov, ktorí sa domáhali domnelých majetkov. Vari bol hlupák, aby si nechal Brzotín iba tak vyfúknuť z pred nosa? Nebol a nebude. Takých ako Kecer tu už bolo!

     „Ja som Žigmundovým dedičom! Ja mám právo na jeho majetok!“

     „A ja som Adrianiným otcom a poručníkom, a Brzotín je iba v mojej správe! Ak poviem, že je Adrianiným venom, tak to tak aj je. Že si sa o svojho strýka a jeho syna tak vehementne nezaujímal, keď ešte žili!“ zvolal Štefan Mariáši a Kecer zalapal po dychu.

     Nebolo to dôstojné stretnutie, obaja muži sa handrkovali o dedičstvo, sotva na cintoríne hlina na hroboch usadla. Mariáši vedel, že Fábius utekal na Brzotín ešte predtým, než Viliama, jeho vnuka riadne pochovali. Dostal správu, že sa dobíjal na hrad domáhajúc sa vymyslených práv, no keď nepochodil tam, prišiel za ním. Ešte šťastie, že stihol dojednať ďalšiu, ešte výhodnejšiu zmluvu.

     „Daj si na mňa pozor, Štefan, ja nie som ani Fabrici a ani Sinko! Mňa len tak neobabreš! Môj strýko Žigmund si nezobral dvojnásobnú vdovu iba tak, z nehynúcej lásky! Poznal som ho, vedel som, že jediným dôvodom tohto sobáša bol Brzotín! Videl som zmluvu, videl som spísaný sľub a nikde sa tam nepíše, že Adriane bude patriť hrad i s panstvom aj po sobáši. To sa prieči všetkým zákonom! Mňa nebudeš podvádzať, ani vymýšľať klamstvá, len aby si mohol zbierať trofeje, Štefan! Kupčíš s vlastnou krvou, že sa to slušnému človeku bridí, no je to tvoja vec. Za tie roky si si však navaril dosť problémov, aj s majetkom, aj so Zápoľským. Netvár sa tak prekvapene, už aj vrabce čvirikajú o tom, že budeš potrebovať vplyvných ochrancov na dvore. Môj svokor je krajinský sudca a priateľ palatína, pomôžem ti zachrániť to, čo máš, dokonca som ochotný vyplatiť tvojej dcére vdovecký podiel, áno, ponúkam ti dosť na to, aby si začal rozmýšľať, že sa Brzotína vzdáš.“

     Štefan Mariáši sa Kecerovi nedíval do očí. Nepáčilo sa mu, čo počul a popravde, už aj tak bolo o všetkom rozhodnuté. Vzdal sa síce Brzotína, no neprerobil. Kecer skrátka prišiel neskoro.

     „Ako som povedal, Fábius, Brzotín je Adrianino veno a to je už v rukách Bubeka! Nechaj si zájsť chuť a pre mňa za mňa, súď sa. Ja viem, čo je v tých dokumentoch, viem, čo som podpísal, vyjednávaš celkom zbytočne!“

     Kecer sa vystrel v celej svojej výške, očervenel, prudko sa nadýchol. Neveriacky pokrútil hlavou, dívajúc sa na Štefana Mariášiho ako by ho videl prvý raz. Prekvapil ho a on nemal rád prekvapenia a nemal rád, keď z neho niekto robí hlupáka.

     „Ako chceš, Štefan! Rozhodol si sa, ale to ti hovorím, týmto to neskončilo! Budeš ľutovať!“

     Štefana Mariášiho obliala zlosť, naplnila ho ako džbán a preliala sa. Tresol päsťou do stola, zaprel sa oň, lebo ho ruky svrbeli a pýtali sa do súboja. Na Kecera však už nepozrel. Nemohol, inak by sa neudržal.

     „Tak ty sa mi neprestaneš vyhrážať? Mne? Vypadni z môjho domu, Kecer!“ zrúkol, a ukázal na dvere. „Choď, lebo ťa nechám psami hnať!“

     Zaznel dupot čižiem, tresli dvere, Štefan Mariáši vo dvorane osamel. Nepohol sa ešte dlho potom, než z nádvoria neodznelo fŕkanie koní, krik a dupot kopýt z Kecerovho sprievodu, kým sa nezavrela brána za nepozvanými hosťami.

     Až potom zavolal sluhov, aby mu doniesli víno. Celé litre vína, aby spláchol nielen zlosť, ale aj svedomie. O dva dni konečne prikázal zapriahať koč a spolu so svojimi kumpánmi vyrazil na Brzotín. Musel predsa dcére oznámiť šťastnú novinu, že sa stala opäť, po štvrtý raz manželkou.

Diskusná téma: Čierna vdova

Re:nova kniha

Jana Pronská | 14.08.2015

Ďakujem veľmi pekne, Lucia.
Každá kniha je iná, každý príbeh je niečim iný, ovplyvnený emóciami, nápadom, dobou, v ktorej sa odohráva. Snáď Vás ani tie ďalšie nesklamú, ako napríklad Čierna vdova, a prežijete s ňou pár pekných chvíľ.
Pozdravujem

Čierna vdova.

Darina Samáková | 20.06.2015

Už v Trenčíne ste hovorili o tejto knihe a úryvok je veľmi zaujímavý. Zasa to bude lahôdka a teší ma, že má byť vydaná ešte pred Vianocami. To bude zasa krásny vianočný darček !

Re:Čierna vdova.

Jana Pronská | 23.06.2015

ďakujem veľmi pekne, Darinka! Príjmite pozdrav s milou spomienkou na Trenčín a samozrejme na Vás. :) Snáď sa bude dobre čítať

<< 1 | 2

Pridať nový príspevok