Zradená ľúbosť

Zradená ľúbosť

Jana Pronská

Zradená ľúbosť

Prvá dáma slovenskej historickej romance zostáva verná tomuto žánru, ktorým si získala srdcia mnohých čitateliek, a aj vo svojom najnovšom románe nám ponúka očarujúci ľúbostný príbeh zo stredovekého Slovenska.

 Keď sa krásna mladá Marica, dcéra uhorského zemana Juraja Mariášiho, po desiatich rokoch v kláštore ocitne na kráľovskom dvore v Budíne, otvorí sa jej celkom nový svet – svet plný oslepujúceho lesku a nádhery, ale aj zlomyseľných klebiet a zákulisných intríg. Neskúsená dievčina si svojou milotou a skromnosťou získa priazeň samej kráľovnej, no zároveň tým vzbudí nevraživosť a závisť ostatných dvorných dám. Keď sa za dramatických okolností stretáva s vojvodom z Meranu Alexandrom, šľachtic jej ponúkne svoju ochranu. Netrvá dlho a medzi mladými ľuďmi preskočí iskra...

Obrázokúryvok

      
1.kapitola
 
     Mala desať rokov a prvý raz v živote videla na otcovej tvári úprimný úsmev. Ba dokonca sa jej konečne ušlo nemotorné pohladenie po prísne zopnutých, uhladených vlasoch.
     „Boh s tebou, Marica!“ povedal precítene a podal dcérinu drobnú rúčku sestre Tereze, ktorá ju vítala pred kláštornou bránou.
     Nikdy nezabudne na tú bolestnú chvíľu, keď ju matka tuho objala so slzami dojatia v očiach, ktoré sa nepokúšala skryť. No aj tak ju nechala v rukách rádovej sestry.
     „Boh s tebou, dieťa!“ zakývala jej a spolu otcom nastúpili do koča.
     Marica tam dlho stála a dívala sa, kým za nimi nezmizol zvírený prach.
     „Pripravená?“ netrpezlivo ju súrila sestra Tereza.
     Pripravená? Vari mohlo byť desaťročné dieťa pripravené na to, že už nikdy nebude nič ako predtým? Že už nikdy nebude môcť nazývať svojím domovom miesto, kde sa narodila a kde vyrástla.
     Odkedy sa narodil brat Ondrej, vtĺkali jej do hlavy, že svoj život musí zasvätiť službe Bohu, že bude rádovou sestrou a pýchou svojich rodičov. Mala byť ich darom za narodenie vymodleného dediča. Zvláštne: najväčšej pozornosti sa jej dostalo až vtedy, keď ju odvádzali z domova.
     Kláštor Najsvätejšej Panny bol jednou z najprísnejších reholí, no zároveň doň vstupovali dievčatá z najvznešenejších rodín v krajine. Ctihodná matka predstavená bola rodom spriaznená so zosnulou prvou manželkou kráľa Mateja, kráľovnou Katarínou z Poděbrad. Aká je to však útecha pre desaťročné dieťa, ktoré náhle stratilo domov i oboch rodičov?
     Zotrela si slzu, vystrela sa a bojazlivo pozrela do očí sestre Tereze.
     Pred sebou mala dlhých sedem rokov noviciátu. Až potom sa z nej stane naozajstná mníška, sestra Mária, a bude môcť opustiť chladné múry kláštora.
     Útle pliecka sa jej chveli, vystrašené fialkové oči sa leskli ako drahokamy, keď sa za ňou s rachotom zatvorila masívna brána a ona zočila svoj budúci domov.
     Kláštor Najsvätejšej Panny bol obrovský. Za bránou sa nachádzalo rozľahlé nádvorie obohnané opevnením, niekoľko budov zoradených okolo kostola s vysokou vežou, za nimi záhrada s bylinkami a ovocný sad. Spoza hradieb vykúkalo niekoľko starých jabloní a hrušiek a Marica na ne vrhla túžobný pohľad.
     Všade bolo pusto. Keby nebolo počuť tlmený spev ozývajúci sa z kostola, myslela by si, že tu niet živej duše. Desilo ju to.
     Hoci doma nikdy nebolo vyslovene veselo a rodičia veľmi dbali na dodržiavanie prísnych pravidiel, vždy sa tam niečo dialo. Brata Ondreja vídala málo, poväčšine len na omši v kostole. Ako vytúžený dedič bol vychovávaný oddelene, od kolísky ho pripravovali na to, že raz prevezme majetok a stane sa pokračovateľom rodu. Juraj Mariáši so ženou sa vo svojom jedinom synovi doslova videli. Maricino miesto už bolo určené. Zvykla si, neprotestovala. Keby sa vzbúrila, potrestali by ju. Keď jej bolo smutno, zašla dolu do kuchyne a tam sa jej vždy niekto ujal. Raz to bola kuchárka, inokedy hlavná gazdiná, ba aj starý koniar ju s úsmevom povodil na kobylke po celom nádvorí, neraz zašli aj za hradné múry. Tieto chvíle Marica z celého srdca milovala. Snažila sa byť poslušná, do bodky plnila všetky príkazy, len aby si občas mohla vychutnávať prchavý pocit slobody. A teraz oň nadobro prišla.
     Marica si vzdychla a pevnejšie pritisla na hruď batôžtek plný všakovakých drobností, ktoré si priviezla z domu. Mala v ňom bábiku s tváričkou vyrezávanou z dreva, koráliky z riečnych kamienkov, belasú stužku, ktorú jej kúpila gazdiná na výročnom jarmoku... Aby nezabudla.
     „Poď, Marica, ukážem ti tvoju komôrku,“ vyzvala ju sestra Tereza a z rúk jej rázne vytrhla batoh. „Nesmieš si ho nechať, vari ti to nikto nepovedal? Všetko, čo budeš potrebovať, dostaneš tu. Musíš sa prezliecť a pripraviť na večernú modlitbu.“
     „Nechajte mi to, prosím...“ odvážila sa požiadať, no prísne zovreté pery staršej mníšky ju okamžite umlčali. Stiahla drobnú dlaň a ruky schovala pod vlnený plášť. Pery sa jej zachveli a úporne zadržiavala plač. Hruď jej gniavila doteraz nepoznaná bolesť Bola lapená v pavučine osamelosti, z ktorej nebolo cesty von.
     Bezstarostný život sa navždy skončil.
 
     O sedem rokov neskôr.
     Koč pomaly hrkotal po výmoľoch a cestujúcich uväznených vnútri privádzal do šialenstva. S každým podskočením sa nebezpečne naklonil a  hlasným vŕzganím protestoval proti množstvu pasažierov i batožiny navŕšenej na streche. Kočiš na kozlíku v spoločnosti lokaja a komornej ticho nadával, lebo v obmedzenom priestore sa mu s opratami veľmi zle narábalo. Cesta bola takmer neschodná. Len nedávno sa krajom prehnala ničivá smršť, voda z polí stekala dolu medzami ako po kaskádach a veľa nechýbalo, aby si z cesty vytvorila nové koryto. Udupanú hlinu úplne vymyla, zostali len holé skaly, štrk a korene starých stromov lemujúcich úvoz.
     Horúce júnové poludnie bez jediného mráčika na oblohe premenilo úzky štvormiestny koč zemana Juraja Mariášiho na rozpálenú pec.
     Maricin otec sedel takmer bez pohnutia, len občas si hodvábnou vreckovkou zotrel kropaje potu z čela a nahladko vyholenej tváre. Žena vedľa neho mlčala, meravo hľadela von otvoreným oblôčkom a malým čiernym vejárom si kedy-tedy oviala tvár.
     Vyzerali ako dve sochy bez života.
     Ešteže tam bol zlatovlasý desaťročný chlapec, ktorý si po niekoľkých hodinách ustavičného rozprávania ustlal na Mariciných kolenách a driemal. Mechanicky ho hladila po vláskoch a premýšľala o rodičoch.
     Neodvažovala sa ich rušiť. Cítila sa ako neviditeľná, akoby tam ani nebola, a predsa to bolo najväčšie dobrodružstvo jej života. Keď sa matka zopár týždňov pred vysviackou z ničoho nič zjavila v kláštore, mala pocit, že sa jej sníva priveľmi živý sen. Celých sedem rokov nikoho z rodiny nevidela. Z niekoľkých listov, ktoré dostala, sa dozvedela, ako dobre sa darí Ondrejovi a že to je len jej zásluha, lebo slúži Pánu Bohu, že starý koniar zomrel, že prestavali západné krídlo zemianskej kúrie a obohnali ho kamenným opevnením. Nič osobné, nijaké teplé slovko matky či otca o tom, že im chýba, že ju majú radi.
     A odrazu stála na nádvorí kláštora matka a pred bránou čakal koč s otcom a desaťročným bratom, ktorého sotva spoznala.
     „Zomrel tvoj starý otec, Marica, a stará matka ťa chce mať na pohrebe. Pôjdeš s nami!“  oslovila ju matka nevrlo. Vôbec nevnímala obrovskú radosť svojej dcéry a poponáhľala sa schladiť jej nadšenie. „Je to len na pár dní, grófka ti osobne vybavila povolenie u biskupa, aby si sa mohla na tejto smutnej udalosti zúčastniť. Neviem, prečo na tom tak trvá! Jednoducho si postavila hlavu a nechce pochopiť, že pred vysviackou nesmieš opustiť kláštor!“ rozprávala a rozprávala, no sotva na ňu pozrela.
     „Aha...“ šepla Marica a stiahla sa. Chcela matku objať, chcela jej toho toľko povedať... Veď ju nevidela sedem rokov! Napokon len silno stisla ruky za chrbtom, až jej zbeleli hánky, a potlačila v sebe všetku radosť.
     Tak ju to naučili.
     Srdce jej búchalo až v hrdle, keď sa za ňou zatvorila kláštorná brána a ona sa konečne nadýchla. Takmer ju obchádzali mdloby z pocitu náhlej slobody. Nech už bol dôvod starej matky akýkoľvek, vopred ju za jej rozhodnutie zbožňovala.
     Keď nastúpila do koča, otec jej nevenoval ani letmý pohľad. Nesúhlasne zovreté pery a zamračené čelo jasne signalizovali, že tu podľa neho vôbec nemala byť. Zato brat Ondrej, z ktorého medzičasom vyrástol trochu zakríknutý chlapec, jej nesmelo podal ruku a úprimne sa jej potešil. Trocha jej zdvihol náladu a ona ho s úľubou pozorovala, keď jej niečo vysvetľoval, keď sa unudene díval z okna i keď jej zadriemal na kolenách. On jediný nepredstieral, že je neviditeľná.
 
     Marica stála nad hrobom starého otca Michala Bebeka a márne sa snažila vyroniť aspoň jednu jedinú slzu. Ako sa tak dívala okolo seba, okrem nej a starej matky nik iný taký problém nemal. Smútoční hostia prelievali potoky sĺz. Hlasný nárek žien, vážne tváre mužov, kňaz odriekajúci modlitby v neveľkej kaplnke, praskajúcej vo švíkoch.
     Nad hlavami zástupu i na stenách horeli sviece pohlcovali posledné zvyšky čerstvého vzduchu, vôňa kadidla a myrhy sa miešala s arómou tiel a ťažkých parfumov. Z tej zmesi sa Marici krútila hlava.
     Nezamdli! Vydrž to! prikazovala si v duchu, no časť jej mysle prahla po zabudnutí a čiernej tme. Snažila sa  na nič nemyslieť a zhlboka dýchať. Ak by teraz spadla na zem, pravdepodobne by to nikoho netrápilo.
     Nenápadná sivá myška nižšieho vzrastu, oblečená do drsného hnedého habitu kláštorných noviciek, s čepcom na hlave ukrývajúcim každý vlások, spusteným až do čela. Meravo stála medzi spotenými ľuďmi a pokúšala sa nestratiť vedomie.
     Veľká rakva na katafalku uprostred miestnosti, mŕtvola starca v honosnom rúchu a žena v čiernom závoji pri jeho hlave. Stála ako socha, bez pohybu, neznáma, vzdialená, takmer éterická. Marica ju pozorovala, sústredila sa na závoj, ktorý jej zahaľoval tvár, sledovala, ako sa mierne nadvihuje pri každom jej vdychu a výdychu.
     „... nech odpočíva v pokoji!“ konečne vyhlásil kňaz a Marica si uľahčene vzdychla. V tej chvíli na sebe zacítila pohľad starej matky, ostrý ako britva. Zachvela sa.
     Rozália Bebeková si vyhrnula hustý čierny závoj a formálne sa posledný raz rozlúčila s manželom. Potom sa náhle zvrtla a zabodla oči do davu. Pohľadom našla svoju dcéru a vzápätí sa pristavila pri vnučke.
     V tej chvíli Marica zabudla na mdloby. Vystrela sa a veľkými vystrašenými očami statočne opätovala prísny pohľad starej matky.
     Keď vznešená žena vykročila, dav sa ako na povel rozostúpil. Maricu ktosi zatisol do kúta medzi ozdobné svietniky a kamennú lavicu. Do boka sa jej zabodol tepaný lístok svietnika a zastonala. Tuho prižmúrila oči, zatínajúc zuby.
     „Ešte chvíľku, už len chvíľočku...“ mrmlala si a dúfala, že dav sa pohne skôr, než ju prebodne svietnik. A odrazu bola voľná. Náhly pocit slobody ju doslova omráčil. Zhlboka nasala vzduch do pľúc a otvorila oči. Pred ňou sa týčila dáma v čiernom a dívala sa priamo na ňu.
 
Vaše názory z portálu estranky: 

Prehľad komentárov

zhltnuté na 3 dúšky...

(Jana2. 9. 2012 14:44)

Ďakujem za krásny, pútavý román kde česť a láska napokon zvíťazia...

 

krásna

(Anička12. 1. 2012 18:52)

úžasná kniha :) v najbližšej dobe pôjdem do kníhkupectva si kúpiť ďalšie knihy od Vás :) táto ma aj rozplakala . Nádherný príbeh

 

Re: krásna

(Jana Pronská 12. 2. 2012 8:01)

Milá Anička, ďakujem. Môžem len dúfať, že Vás oslovia aj tie ostatné knižky. Budem rada, ak napíšete :)
Odpovedám síce priebežne,ale snažím sa odpísať každému, pretože si hlboko vážim každý jeden odkaz. 
Spozdravom
Jana

 

Jeden dych

(Denisa20. 1. 2012 17:17)

Úžasná knižka,skvelý napätý príbeh. Prečítala som ju jedným dychom do tretej v noci. Nemohla som sa odtrhnúť a ráno som sa hnevala sama na seba že už som ju prečítala :)

 

Re: Jeden dych

(Jana Pronská 12. 2. 2012 7:59)

Milá Deniska, je mi ľúto,že ste mali "ťažkú noc", no na druhej strane som rada, že Vás takto zaujala. Ja som tiež knihomoľ a neraz sa mi stáva, že čítam do hlbokej noci, o viac som šťastná, že Vám takto páčila práve tá moja. Ďakujem :) 
Spozdravom
Jana

 

uzasna knizka

(Lucia20. 1. 2012 19:58)

nieco uzasne, skvele, a aj som si poplakala

 

Re: uzasna knizka

(Jana Pronská 12. 2. 2012 7:56)

Milá Lucka, s potešením čítam Vaše riadky, akVás dojalaa predsa sa páčila,knihasplnila to, čosom do nejvložila. Musím povedať, že keď som písala ten záver, taksom sa vžila do deja, že som pre slzysama nevidela na klávesnicu a som šťastná, že to takto vyšlo. S pozdravom
Jana

 

úžasná knižka

(Janka11. 2. 2012 17:23)

Práve som dočítala knihu Láska a česť, a musím povedať že na mňa veľmi zapôsobila. Milujem romanticke knihy z davnych dôb, a táto mala všetko čo kniha má mať- pekný dej, zaujímave osudy a postavy.....proste úžasnááááá :) :D uz sa teším kedy si prečitam aj ďalšie knihy od Vás pani Janka :) držím Vám palce aby ste mali veľa napadov a inšpirácii k písaniu ďalších úžasných kníh :) :D

 

Re: úžasná knižka

(Jana Pronská 12. 2. 2012 7:54)

Milá Janka, ďakujem veľmi pekne, budem len dúfať, že sa Vám budú páčiť aj tie ostatné :))) S pozdravom
Jana

 

Dievčatá

(Jana Pronská25. 9. 2011 11:20)

ďakujem veľmi pekne za každý jeden komentár! Sú pre mňa inšpiráciou, tou povestnou Pani Múzou,ktorá človeka núti písať a neprestávať. Srdečne Vás všetky zdravím!

 

Je skvelá

(Anna20. 9. 2011 18:14)

Hneď ako vyšla som si ju kupila a prečítala dá sa povedať jedným dychom. Nemám slov, je proste skvelá :)

 

aj ja mam všetky

(iveta4. 8. 2011 14:33)

Teším sa na novú knihu strašne mooooc!!!

 

kniha

(Barca28. 3. 2011 21:52)

Janka, z úryvku som navnadená na krásny príbeh, škoda, že skončil v okamihu, ktorý nabáda ku kúpe :-) pretože musím proste vedieť, čo bude ďalej!
Držím palce v ďalšom písaní a prajem Vám veľa dobrých nápadov a inšpirácií...
Ešte by sa mohlo vydavateľstvo trošku poponáhľať a bolo by to dokonalé :-)

 

oooooo

(mary19. 3. 2011 9:59)

až v lete? :-( tak som sa tešila, myslela som že trošku skôr, no nič to musíme vydržať :-)

 

Mám všetky ...

(Monika18. 2. 2011 14:23)

Mám všetky knihy a už teším na dalšiu :-) Veľa úspechu želám Vám Janka :-)

 

Zradená ľúbosť

(Jana Pronská17. 2. 2011 17:49)

po posledných informáciach by mala výjsť až v priebehu leta. (Dozvedela som sa to len na Valentína) Ešte prebiehajú korektúry, úryvok je surový, bez redakčnej úpravy, takže trpezlivosť, milé moje čitateľky... akékoľvek nové informácie tu určite zverejním. 
Ďakujem Vám všetkým za Vaše komentáre.

zradena lubost

(Dasa16. 2. 2011 11:35)

Este stale nie je v knihkupectvach. Kedy sa tam dostane?

Teším sa...

(Patrícia9. 2. 2011 21:12)

wow, vyzera to uzasne... velmi sa tesim na knihu, dúfam, ze vyjde co najskôr...len keby boli trochu hrubsie :)

 

nový príbeh

(Jana Pronská6. 1. 2011 9:57)

už pred Vianocami poputoval do vydavateľstva, takže keď prebehnú korektúry atď... bude nová knižka na svete! Dúfam, že sa vám bude páčiť... 
Ďakujem vám všetkým :)))

 

romantiky nikdy nie je dost

(Danielka4. 1. 2011 19:02)

Zatial zaujimave. Uz sa tesim, jak si to cele precitam.

 

to bude paráda!!!!!

(romantička14. 12. 2010 18:22)

veľmi sa teším na túto knihu....zhltnem ju veľmi rýchlo.

jeeeeeeeeeeeej

(zuzuz4. 12. 2010 7:27)

až sa neviem dočkať ďalšej knihy... vyzerá to zaujímavo a pútavo :)

 

tešííííím tešííííím

(mary25. 11. 2010 18:37)

ach ako sa teším, ten úryvok je zaujímavý a už sa neviem dočkať ako to skončí Ach už keby sa dala kúpiť

...

(Simona Masaryková 24. 11. 2010 20:16)

Dobré .... už sa ťeším na knihu :) dúfam , že ta jej babka jej pomôže niak ujsť lebo hento je strašné čo jej rodičia spravili

 

Diskusná téma: Zradená ľúbosť

Dátum 13.12.2014

Vložil Sarlota

Titulok dojmy

Odpovedať

Neviem, ci este tu citate komentare, ale chcem Vam povedat, ze tato kniha sa mi velmi pacila a dokazala ma rozplakat, co sa mi pri citani historickych romanov nestava. Bolo to velmi dojemne a krasne, prijemna zmena po historickych krvakoch, ktore tiez rada citam.Chcem Vas touto cestou pozdravit a popriat Vam vela inspiracie, uspechov a vela citatelov, u ktorych zanechate take krasne dojmy z rozpravania vasho pribehu, ako u mna. Vdaka Vam zato.