Práve píšem...

Diablova zajatkyňa

13.08.2017 10:31
Diablova zajatkyňa Prológ Roland kľačal bez pohnutia, mocne zatínal sánku, v zovretých dlaniach pevne zvieral rukoväť meča a privieral oči. Z neba tíško padal mrholivý dážď, zmáčal mu meravú tvár, vsakoval sa do vlasov zmýval prach a pomaly stekal až na blativú zem. Nechcel...

Práve píšem...

Kumánska princezná

13.08.2017 10:28
„Zapamätaj si, že každý okamih šťastia, ktorý si od života ukradneš, je dôležitý, lebo ak to neurobíš, budeš ľutovať. Život nie je dokonalý a kočovní Kumáni zvykli hovoriť, že je to rovnaké, ako keď chceš nasýtiť mučivý smäd vodou z dlaní. Vždy niečo pretečie, nikdy ti nezostane všetko,...

Jorga 

Jorga

Kliatba II.

     „Nieeeeeee!“  srdcervúci výkrik sa s úsvitom niesol údolím, silnel, odrážal sa od skál a ako ozvena plával povetrím. Kŕdeľ havranov sa zo svojich bydiel vystrašene vzniesol na oblohu a prehlušoval intenzitu ženského hlasu divokým krákaním.

     Striebristé šero sa plazilo nad riekou spolu s rannou hmlou, násobilo zvuky lesa, hukot vody narážajúcej do skál, praskania ohňa. Breh sa zvažoval k plytčine posiatej okrúhliakmi, ktoré v pravidelných intervaloch omývali vlny krištáľovo čistej vody. Celé veky, od zrodenia sveta...

    „Zmizni odtiaľto, Solveig, nechaj ma konečne žiť! Choď preč!“ zúfalo kričala žena kľačiaca pri ohni, spínala ruky, zakrývajúc si zrak pred zjavením vystupujúcim z hlbín rieky, odetým do bieleho oparu. Len ohnivé vlasy vejúce vo vánku a zelené žiarivé oči dávali tušiť, že čarodejnica sa tak ľahko nevzdá.

    „Počúvaj ma, Jorga! Musíš ma vypočuť!“  vyzývala brániacu sa ženu a načahovala k nej ruky.

    „Nie! Nie! Už nie! Dosť!“

    „Počúvaj ma, strážkyňa! Patríš mi, si v mojej moci, si zrodená z mojich sĺz, nasleduj ma...“

    „Daj mi už konečne pokoj! Rozumieš! Dala som ti všetko, my všetky sme tvojej kliatbe obetovali celé generácie, čo odo mňa ešte chceš?! Čo? Prečo mi nedáš pokoj? Kliatba je zlomená, tak prečo?“

   „Jorga... ty musíš ísť...“

   „Kam? Kam musím ísť? Čo mám ešte spraviť? Vari som toho urobila málo? Stále nie dosť? Prepusť ma konečne, Solveig, prosím ťa, prosím...“ hlesla na kolenách a čelom sa dotkla chladivých kameňov.  „Prosím...“

    „Ty ma musíš vypočuť...“ opakoval prelud vznášajúci sa nad hladinou, akoby nevnímal Jorginu úpenlivú prosbu, jej slzy, jej unavený, uštvaný pohľad.   

     Jorga náhle vstala, schytila konár tlejúci v pahrebe a prudko sa zahnala po nádhernej čarodejnici. Bola vyčerpaná, bola vystrašená, bola na konci zo silami, no ešte stála mala dosť odvahy brániť sa. Vzdorovať.

     Solveig sa jej nechcela vzdať. Noc čo noc, odkedy prekročila hranicu dvadsať jeden rokov, celé týždne a mesiace sa jej čarodejnica vkrádala do snov, vysávala z nej vôľu, energiu, dookola opakovala rovnaké slová, ktoré nedávali zmysel. Mala toho dosť.

    „Choď už dopekla, striga! Strať sa!“ zvrieskla Jorga a hodila do nej provizórnu žeravú zbraň. Prelud zmizol, uhlíky vo vode slabo zasipeli, konár strhol prúd a unášal ho diaľky.

Nebo skrvavelo a vychádzajúce slnečné lúče na obzore menili šero na deň. Ďalší deň, kým nepríde noc a svitanie, kým jej Solveig opäť nepreruší spánok, kým nebude žiadať, aby ju vpustila do svojej mysle, aby ju nasledovala.

Len kam?

 

Xxx

 

     V povetrí  lietali tisíce semienok odkvitnutých púpav, ktoré vánok pozbieral po úbočí hory, padali na zem i na hladinu pokojnej rieky a zdalo sa, že chce nimi pokryť celú zem. Cigánsky voz hrkotal po nábreží a lesklé ozdoby rozvešané po oboch stranách hlasno cilingali. Zapriahnuté kone hlasno erdžali, keď sa im páperie lepilo na papule a nozdry  a odmietali poslušnosť.

     Pohonič zanadával, zastavil voz a zoskočil z kozlíka hneď pri brehu. Rukou rozčeril hladinu, nabral vodu do dlaní a poumýval koňom pysky.

    „Otec, pozrite sa!“ zakričalo mladé dievča a ukázalo k chatrnému rybárskemu prístrešku medzi skalami. „Utáboríme sa tu na pár dní? Vidím tam dáku sieť, nachytáme ryby a urobíme si zásoby!“ navrhla.

     „Ešte to tak!“  okamžite ju odbil starší muž, oplachujúc si tvár v chladnej vode rieky. „Uvidí nás niekto a zas budeme mať problémy. Čo ťa to napadlo, Rozička, ryby patria panstvu. Vieš dobre, že už deda tvojej matky obesili za pytliactvo! Keď obesia aj mňa, kto vás bude živiť?“

     „Otec, však naokolo niet živej duše. Už niekoľko dní sme nikoho nestretli,“ odvrklo dievča a vyskočilo z voza. Hltavo sa napilo čerstvej vody, vyzulo si dreváky, sukňu zastrčilo za opasok a vliezlo čo naďalej do plytčiny. Okolo nôh sa mu mihali ryby, ba pod skalami zazrelo pár obrovských rakov. „Tri dni sa teperíme po tomto pánombohom zabudnutom kraji a máme hlad! Kde tu  zarobíme dáke mince? Ha?“  rozohnila sa Roza a pískla. Z voza začali vyskakovať najprv väčšie, potom menšie deti a nakoniec vyliezla chatrná zhrbená starena.

   „Starká, drž sa pri nás! Zoli, daj pozor na babičku a ty Hermína dozri na deti!“  nakázala najstarším zo šiestich detí, ignorujúc otcovo nesúhlasne mrnčanie.           

     Roza si nazula dreváky a kým otec vypriahal kone, rozbehla sa k prístrešku. Cinkajúce pliešky v ušiach a na bokoch už z ďaleka plašili drobné vtáctvo a upozornili aj Jorgu, ktorá sa vracala z hory. Na pleci niesla zajaca, ktorý sa chytil do nastraženého oka a pod pazuchou slamienku plnú zrelých malín. Z mladej cigánočky a jej rodiny necítila žiadne nebezpečenstvo, ba naopak, potešila sa a po mesiacoch samoty privítala trochu ľudskej spoločnosti.

     Dievča však na takom odľahlom mieste  rozhodne nikoho nečakalo. S výkrikom sa rozbehlo nazad k rodine a tí boli okamžite v strehu.

     „Som Jorga,“ predstavila sa strážkyňa z diaľky a zložila úlovok na balvan vedľa prístrešku. „Pridajte sa ku mne, ak máte chuť na dobrú večeru,“ zavolala. Bez toho, aby ďalej naliehala, rozložila oheň a začala zajaca sťahovať z kože.

      Roza bola prvá, ktorá opatrne nakukla do prístrešku a dlho si Jorgu premeriavala. Očami čiernymi ako uhoľ nedôverčivo hodnotila riziko. Vojsť, nevojsť... Žena osamotene žijúca na brehu rieky v polorozpadnutej chatrči jej nepripadala dôveryhodná, ba priam nebezpečná A ona bola zodpovedná za celú rodinu. Tak jej to nakázala nebohá matka a dennodenne pripomínala prastará matka Anuca. Ale hlad a vôňa spoľahlivo umlčalivarovné zvonce, ktoré sa za posledný rok stali jej najvernejšími priateľmi.

    „Neobávaj sa, dievča, pokojne vojdi a zahrej sa pri pahrebe. A zavolaj aj svoju rodinu,“ vyzvala ju Jorga vľúdne.

     „Chceli by sme požičať tú sieť na ryby...“ začala, „priložíme ruku k dielu, nás je veľa!“  poučila Jorgu s nesmelým ospravedlňujúcim úsmevom a načiahla sa po sieti.

    „Ber,  rýb je tu dosť!“

    Róza schmatla sieť a rozbehla sa k svojej rodine. Najskôr Jorgu považovala za čudáčku, veď kto už by žil na mieste ako toto? Ale hlad, ktorý sa viac a mučivejšie pripomínal, jej priestor na okúňanie neposkytol.

     Zatiaľ čo Róza so staršími súrodencami chytali ryby do starej deravej siete, ich otec sa staral o kone, o rozjašené mladšie decká a bláznivú starenu, ktorú nazýval starou matkou a v jednom kuse hromžil. Jorga rodinu z diaľky pozorovala, popritom vo veľkom hrnci neprítomne miešala ulovené mäso dusené na bylinkách a myslela na Solveig.

     Snažila sa prísť na to, čo od nej chce. Stále dookola si v hlave premietala jej slová, dôvody prečo sa deje to, čo sa deje.

    Keď sa Markus Berzevič oslobodil, kliatba sa predsa zlomila. Puto, ktoré ju k nemu pripútalo, zmizlo a ona mohla ísť kamkoľvek len chcela. Necítila jeho prítomnosť, nepočula jeho myšlienky, nevnímala jeho bolesť, bola slobodná. Mohla ísť, mohla plniť nenaplnené želania jej predchodkýň, tak šla. A čím bola ďalej od Berzevičovho panstva, tým častejšie sa jej do snov vkrádala Solveig. Akoby tá čarodejnica znova ožila, spútala ju okovami čarov a ona skončila sama, tu, na odľahlom mieste, bez priateľov, bez ľudí, ktorí jej boli drahí.

     Dokonca si myslela, že sa jej konečne podarilo nájsť muža, ktorého by mohla milovať. Bol to mladý kováč Matej z malej dediny na úpätí hory, neďaleko sídla kniežaťa z Kysaku.  Kul meče a brnenia pre šľachticov z celého kniežactva a bol to vychýrený a vážený majster. Zachránila mu ruku, a možno aj život, keď ho kvôli zraneniu skolila otrava.

      Myslela si, že tie motýle v podbrušku pri pohľade na jej vyvoleného, ktoré jej sľubovala matka, cíti práve s ním.

      Bola to chyba. Dnes to už vedela. Nechcel nič, len jej telo na pár vášnivých nocí, inak bola preňho len tuláčkou, ktorá mu síce zachránila život, no nestála mu za to, aby ju pojal za manželku. Nechcela si vynútiť jeho oddanosť. Nemohla ho prinútiť, aby ju miloval. Chcela presne takú lásku, akú videla v Markusových očiach, keď sa díval na svoju Verenu.

      Keď ju miestni udali ako čarodejnicu, nepohol brvou a pokojne vyhlásil, že mu tiež počarovala a stráže, ktoré si pre ňu prišli, pokojne vpustil do svojho domu.

     Srdce sa jej v tom okamihu rozpadlo na tisíc kúskov, zatvrdlo a krvácalo. Po prvý raz bola za svoju moc vďačná. Keď prechádzala popri svojom milencovi, ovládala ju nenávisť a zlosť. Oči jej horeli a ich sila rozpútala búrku akú nepamätali ani najstarší.

     „Nech je tvoj život rovnako čierny a zbabelý ako tvoja duša, Matej!“ popriala mu na rozlúčku. Nezostalo jej nič, len sa brať kadeľahšie, čo najďalej od ľudí, od hriešnych túžob, malosti bytia, a zachrániť si holý život.

     Možno mala mlčať, možno mala bez slova odísť a nepokúšať osud, uvážiť slová a činy a dôsledky, nezahrávať sa s mocou, ktorej silu poznala na vlastnej koži. Možno práve tým spustila sled udalosti, ktoré ju od toho dňa prenasledovali a priviedli takmer až na pokraj zrútenia.    

      V ten deň sa jej po prvý raz zjavila žena, ktorá ju stvorila a vyslovené sa nedalo vziať späť.