Rozhovor so spisovateľkou Janou PRONSKOU

16.02.2017 14:57

Rozhovor so spisovateľkou Janou PRONSKOU

 
  • Autor rozhovoru

    Elena Ťapajová 
    http://www.litcentrum.sk/rozhovory/rozhovor-so-spisovatelkou-janou-pronskou
  • Text

    Jana Pronská (1972) pochádza z Gelnice, absolvovala Strednú priemyselnú školu geologickobanícku v Spišskej Novej Vsi, no venuje sa ekonomike. Spolu s manželom a tromi deťmi žije na samote neďaleko Nálepkova. Za svoje romány Zlatníkova chovanica (2008), Bosorkina dcéra (2008), Láska a česť (2009), Hriech prvej noci (2010) a Zradená ľúbosť (2011), ktoré vyšli vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, získala prívlastok „prvá dáma slovenskej ľúbostnej romance“. S románom Zlatníkova chovanica sa umiestnila na 3. mieste v kategórii Debut roka 2008 čitateľskej ankety Knižnej revue.

    • Vraj ste od detstva chceli byť spisovateľkou, ale maturovali ste na geologicko-baníckej priemyslovke. Prečo?
    – Už od detstva som snívala, že jedného dňa vydám knihu, rovnako ako iné deti snívajú, že budú požiarnici, piloti, baletky, modelky. Sny zostanú na dne „šuflíka“, raz za čas sa k nim vrátime, pousmejeme sa a žijeme svoj život ďalej. No zopár ľudí ten „šuflík“ plný spomienok opráši a skúsi to znovu. Presne to sa stalo aj mne, vyštudovala som geológiu, lebo v tom čase až taký výber nebol, pracovala a pracujem ako ekonómka, ale knihy a písanie ma sprevádzali po celý život ako koníček.

    • Čo alebo kto vás nasmeroval na literatúru?
     Jednoznačne to boli rodičia, ktorí ma priviedli k čítaniu a dávali mi knihy. Dodnes si uchovávam staré vydania Plameňov inkvizície či Tarzana z rodu opíc s charakteristickou vôňou a zažltnutými stránkami. Otec pravidelne sedával nad knihou a nespočetnekrát čítal tú istú knihu vždy znovu a znovu. To ma ako zvedavú školáčku, ktorá sa sotva naučila skladať písmená do krátkych veršíkov a „fantastických“ príbehov, silno ovplyvnilo. Objavila som príbehy skryté v knihách a dodnes som sa nimi nepresýtila.

    • Akou zhodou náhod ste roku 2008 debutovali vlastne hneď dvoma knihami, alebo bola za tým cieľavedomá príprava?
    – Mala som napísané obidva romány, hoci Bosorkinu dcéru som dokončila skôr, do vydavateľstva Slovenský spisovateľ som ako prvú poslala Zlatníkovu chovanicu. Keďže ju čitatelia veľmi priaznivo prijali, vydavateľ sa rozhodol, že do polroka vydá aj Bosorkinu dcéru.

    • Máte rada romantické príbehy a stredovek. Inšpiráciu vraj čerpáte z historických kníh a hodín dejepisu. Môžete byť konkrétnejšia, z akých prameňov vychádzate pri príprave knihy?
    – Keďže hodiny dejepisu mám už dávno za sebou, zostali mi naozaj už len knihy, internet, dokumenty, rozhlas, časopisy a v neposlednom rade návštevy hradov a starých pevností. Tie sú nekonečne inšpiratívne. Dokáže ma nadchnúť každý kameň zrúcaniny, veď ho kedysi kládla na hradný múr niečia ruka, a za tým sa skrýva príbeh konkrétneho človeka a doby, v ktorej žil. Dokáže ma inšpirovať starodávny šperk na fotografii, lebo za ním sa skrývajú ruky majstra, ktorý ho stvoril. Zaujímavý príbeh môže byť v každej maličkosti, pridám len kulisy, hlavné a vedľajšie postavy, vložím ho do prostredia a popritom sa snažím, aby som s ním ponúkla aj reálie. Usilujem sa čitateľovi priblížiť jedlo, odevy, šperky, zbrane súčasne s každodennými starosťami kováča, pastiera či komornej, a skutočné historické postavy a rody, ktoré v tom období žili, či skutočnosti, ktoré dejiny viac či menej ovplyvnili. Najradšej mám však staré zrúcaniny hradov, ktorých dávna sláva zapadla prachom, z ruín už nezvýšilo takmer nič. Vtedy už treba hľadať a študovať.

    • Vaše poviedky, ktoré sa objavili na internete a v časopisoch, sa však odohrávajú v súčasnosti. Znamená to, že pripravujete niečo o súčasníčke?
    – Určite nechystám román zo súčasnosti, zostanem pri poviedkach. Občas potrebujem zmeniť optiku, občas si chcem vyskúšať iný štýl, tak si sadnem a napíšem pár riadkov. Ale vôbec nie, aby z toho bol román zo súčasnosti. Slovenský trh je knihami zo súčasnosti nasýtený aj bez môjho pričinenia.

    • Na vašich stránkach sa objavili aj básne v slovenčine a dokonca aj v češtine. Môžete objasniť túto dvojjazyčnosť?
    – Básne – to je samostatná kapitola. Niektoré sú staré dvadsať rokov, niektoré som písala svojim deťom. Keďže mám neustálu potrebu niečo tvoriť a v hlave sa mi odvíja myšlienka, dám ju na papier. Poézia je o to vďačnejšia, že nápad stačí vyjadriť pár vetami. A čeština? Ešte nedávno, pred necelými piatimi rokmi bol na našom trhu akútny nedostatok romantických kníh v slovenčine, drvivá väčšina kníh v mojej knižnici je v češtine, vyrastala som v Československu, preto je pre mňa prirodzené písať krátke básne „dvojjazyčne“.

    • Máte románové meno – znie ako pseudonym, ale vy ste ho získali vydajom. Môžete prezradiť viac o svojej rodine o manželovi, troch deťoch a ich záujmoch?
    – Priezvisko som naozaj získala vydajom a nemôžem poprieť, že sa mi páči :-). Je po poľských predkoch, preto je na Slovensku dosť zriedkavé. Nech by som sa volala akokoľvek, pod svoju prácu som zvyknutá vždy sa podpísať, či som ju spravila dobre, alebo nie. Vyrastala som v robotníckej rodine, ako sa voľakedy hovorievalo, v malej obci s tromi mladšími bratmi. Školu som končila roku 1989, v čase najväčších turbulencií v politike, s manželom sme začali podnikať medzi prvými a, našťastie, pokračujeme dodnes. Máme tri deti, 17-ročného Michala, 11-ročného Tomáša a 9-ročnú Veroniku. Najstarší možno niečo po mne zdedil, občas sa mu podarí napísať čosi, čím ma milo prekvapí. Obaja chlapci inklinujú viac k technike ako k umeniu. A Veronika? Myslím, že je ešte priskoro, aby sa prejavila. Na rozdiel od mojich detí ja som v deviatich rokoch presne vedela, že chcem byť spisovateľkou :-).

    • Ako ste sa zoznámili s manželom?
    – Pochádzame z jednej dediny. Moja svokra bola moja triedna učiteľka na základnej škole a manželova sestra bola moja spolužiačka. Ale spolu sme začali chodiť až v sedemnástich.

    • Keď sme spolu telefonovali, v slúchadle som začula kohúta – takže na samote máte starosť nielen o rodinu, ale aj hospodárstvo?
    – Hospodárstvo to nie je. Máme veľký pozemok a chceli sme domáce vajíčka. Starostlivosť o sliepky nie je zaťažujúca, žijú si prakticky na voľno spoločne s jedným zajacom. Okrem toho máme dôchodcu-psíka nemeckého ovčiaka Baka a rybičky.

    • Samotu ste si vybrali, lebo ste chceli žiť v prírode?
    – Nie je to celkom tak, že bývam na samote v lese. Nemáme síce okolo seba susedov, zato veľký dvor, ktorý je súčasťou našej dopravnej firmy. Bývame asi kilometer od obce a vchod do bytu je tridsať metrov od hlavnej cesty.

    • Ako toto miesto vnímajú deti?
     Spočiatku, keď sme sa sem nasťahovali, neboli nadšené. Problém bol v tom, že prišli o kamarátov z dediny a zrazu boli sami traja. Napokon ich napriek vekovému rozdielu toto miesto stmelilo a naučilo istej zodpovednosti za seba, čo je dobré do budúcnosti.

    • Na dvere klopú Vianoce, aké bývajú tie vaše?
    – Bývajú vždy krásne asi ako u všetkých ľudí, keď je pokope celá rodina. Nikdy nechýba živý stromček, najväčší, aký sa zmestí do izby, a pôsobivý je pohľad na náš vysvietený dom uprostred zasneženej zelene.

    • Ako to všetko stíhate? Ešte nedávno ste sa venovali aj internetovému kníhkupectvu a teraz ste navyše poslankyňou miestneho zastupiteľstva v Nálepkove. Prečo ste vlastne vstúpili do komunálnej politiky?
    – Keď človek chce niečo zmeniť, musí sa angažovať aj cez politiku, nie sa iba trpne dívať, ako ide život v obci. Priznávam, že som si toho naložila poriadne, a to ma prinútilo začať prehodnocovať priority. Rodina, firma, písanie, práca poslankyne, knihy – všetko ostatné už muselo ísť bokom, pretože som zvyknutá všetko robiť s plným nasadením. Načas som vymenila romány za zákony, písanie o láske za zásady hospodárenia s majetkom obce. Všetko nové sa však pomaličky ustáli a ja sa vrátim k svojim knihám, pretože vždy to tak bolo. Na seba a svoje koníčky si človek musí nájsť čas, inak niečo dôležité stratí.

    • Kedy a ako vlastne píšete?
    – Nemám presne určený čas, dokonca aj pár mesiacov nič nenapíšem. Ale keď cítim potrebu vziať pero do ruky, tak ma nič nezastaví. V hlave ma neustále máta film, ktorý musím dostať na papier. Snažím sa však, aby to bolo počas dňa, keď sú deti v škole a doma mám priestor len sama pre seba.

    • Ako relaxujete? Čo čítate a čo patrí medzi vaše najobľúbenejšie knihy či autorov?
    – Relax je dobrá kniha, spánok, či nejaký akčný film, pri ktorom vypínam a nemyslím, resetujem si hlavu. A najobľúbenejšie knihy? Jednoznačne Plamene inkvizície a Marija Jurič Zagorka, Dumas, Benzoniová – stará dobrá klasika. No mám i zopár obľúbených zahraničných autoriek, tých je však čím ďalej tým viac. Akoby sa vrece roztrhlo. No dokáže ma osloviť kniha ako Tisíc žiarivých sĺnk, Púštny kvet či Modrý zápisník. Tie útočia na srdce.

    • Ľúbostné romance sú žánrom tzv. červenej knižnice. Čo si myslíte o jej poslaní v súčasnosti?
    – Na červenú knižnicu sa možno trošku zabúda, niektorí sa nad ňou ironicky pousmejú, no treba sa zamyslieť aj nad tým, koľko sa takých kníh prečíta. O koľko kníh by knižné poličky boli chudobnejšie, keby všetci čítali len Dostojevského. Koľko žien, ktoré sú prevažne zamerané na ľúbostné romance, má po upachtenom dni plnom stresu a povinností, chuť zaťažovať sa literatúrou so závažnými témami? Myslím, že potreba vypnúť, preniesť sa niekam inam, zabudnúť na chvíľu na bežné starosti, je práve v takýchto ľahkých románoch, o ktorých sa presne vie, o čom budú a ako sa skončia. A v konečnom dôsledku, každá kniha, ktorá si nájde svojho čitateľa, je dobrá.

    • Nemáte však pocit, že v poslednom čase je náš knižný trh priam zaplavený tzv. ženskou literatúrou ?
    – Súhlasím s pojmom záplava. Občas mám problém zorientovať sa v tom, čo vychádza a unikajú mi možno dobré knihy. Cením si všetkých, čo píšu, viem, že to nie je ľahká záležitosť.

    • Neberte to, prosím, ako invektívu, ale napriek vašej obdivuhodnej fantázii a rozprávačskému umeniu aj vy akoby ste rozprávali vždy ten istý príbeh: cnostná trpiaca žena a rytiersky muž, ktorý ju zachráni... Nie sú tí mužskí hrdinovia z dnešného hľadiska predsa len vysnívaní?
    – Možno naozaj v celej literatúre tohto žánru ide o jeden a ten istý príbeh s podtextom láska. Ale lásky nie je nikdy dosť. A pokiaľ ide o mužských hrdinov – verím, že rytierskosť prežíva aj v jadre dnešných mužov.

    • Aké máte autorské plány?
    – Keby bolo viac času, určite by som zvládla aj dva romány ročne. Zatiaľ pracujem na dvoch rozpísaných veciach a nevybočujem zo svojho štýlu. Ostávam verná láske a stredoveku na území Slovenska.

    • Aká téma vás momentálne najviac vzrušuje a láka?
    – Naozaj poškuľujem po fantasy romanci. Je to zas niečo nové, podľa trendu aj medzi čitateľmi veľmi úspešné. Príbeh už mám prakticky vymyslený a začatý. Časť som zverejnila na svojich stránkach, pretože som chcela vedieť, ako by odo mňa prijali čitatelia trochu mystiky v stredovekej romanci. Pulty kníhkupectiev sú priam zavalené upírmi, vlkodlakmi či inými nesmrteľnými bytosťami. Uvidíme...

    • Píšete o stredoveku, čím vás fascinuje, lebo nepredpokladám, žeby ste chceli žiť v tom období?
    – Život v stredoveku bol neskutočne ťažký, čiže odpoveď znie: nechcela by som vtedy žiť. Ale vtedy slovo „česť“ malo veľký význam. Celkovo sa slovo vtedy väčšmi cenilo ako dnes. Pojmy ako česť, cnosť, šľachetnosť či dobro sa dnes vnímajú div nie ako archaizmus.

    • Ako by ste sformulovali svoje životné motto?
    – Veriť svojim snom a nevzdávať sa.