rozhovor pre portál Knižné maniačky

16.02.2017 15:16

http://kniznemaniacky.blogspot.sk/2015/07/rozhovor-s-pani-jankou-pronskou.html

 

Čo Vás priviedlo k tomu, aby ste sa začali venovať písaniu kníh?

Písala som odjakživa, vždy -  príbehy, romány, rozprávky, básne, a takmer vždy sa to spájalo s históriou. Keď sa obzerám spätne a občas čítam svoje prvé literárne pokusy, od detských čias, cez študentské roky, až po tvorbu, ktorej sa venujem teraz, zmenil sa iba štýl písania. Skrátka, romantiku mám v krvi, dostala som ju do vienka 

 

Akú ste mali inšpiráciu pri Vašej prvej knihe?

Zlatníkovu chovanicu som napísala po návšteve Ľubovnianskeho hradu. V tom čase tam mali výstavu korunovačných klenotov a tuším som tento nádherný hrad s rodinou navštívila po prvý raz. Veľmi na mňa zapôsobil – bol majestátny, nádherný, rozľahlý a už názov samotný evokuje ľúbosť a v spojení s tými klenotmi... Keď som prechádzala popod hradnú bránu, už som mala v hlave príbeh, ktorého centrom bol hrad a šperky – Zlatníkova chovanica.   

 

Prečo ste sa rozhodli písať práve historické romány?

Ako som už spomenula, história je niečo, čo je mi blízke, čo ma fascinuje, inšpiruje, napĺňa ako koníček. Mám rada stredovek, obdobie rytierov, cti, veľkých kráľov, intríg, veľkolepých hradov, krásnych šiat. Áno je to zromantizovaný pohľad na dobu temna, krvi, chorôb, bolesti a poroby, no možno práve pre tie kontrasty, tajomno, legendy, krutosť je pre mňa nekonečnou studňou inšpirácie, ktorú môžem pretaviť do príbehov. Kde sú ľudia, tam je i láska. Nikto nemôže povedať, že vtedy neexistovala, že sa ľudia nemilovali. Na pozadí historických skutočností vymýšľam fiktívne príbehy. Baví ma to. 


 

Podľa čoho si vyberáte svoje hlavné postavy?

Charaktery, výzor aj mená sú fiktívne, priezviská a príslušnosť k určitému rodu sa snažím dodržať podľa skutočných historických faktov, ktoré sa dajú v tom ktorom období nájsť v odborných publikáciách a prislúchajú k územiu, hradu, pevnosti a pod. / Šóša, Druget, Richnau, Tárcai a mnohí ďalší spomenutí v mojich knihách/     


 

Čítate historické romány aj od nejakých iných autorov/ autoriek? Alebo pri písaní svojich vlastných kníh, nemáte na čítanie čas?

Samozrejme, že čítam a čítala som veľa. Mnohí autori ma profesijne ale i ľudsky ovplyvnili. Nemôžem nespomenúť také mená ako Zagorka, Benzoni, Golonovci, Dumas, Nižnánsky. Boli to autori, ktorí ma nasmerovali k historickým románom, a s nimi ich diela ako Plamene inkvizície, Gričská čarodejnica, Krásna Catherine, Angelika, Traja muškatieri, Čachtická pani, Jana Eyrová a mnoho, mnoho ďalšej nádhernej nezabudnuteľnej klasiky. 
V deväťdesiatych rokoch k nám však dorazil moderný historický román amerických autoriek, ktoré kraľujú aj na svetových trhoch. Mená ako Johanna Lindsey, Jude Deveraux, Shanon Drake, Sabrina Jeffries, Megan McKinney,  Mary Balogh, Kinley McGregor, Amanda Quick, Julia Quinn a mohla by som zostaviť veľmi dlhý zoznam autoriek, ktoré som čítala a mám vo svojej knižnici. Práve tieto knihy mi ukázali, že sa dá napísať klasika v modernom šate a čitateľom, vrátane mňa, sa to páči. 
V posledných rokoch sa však aj u nás zrodilo niekoľko skvelých autorov, ktorých diela sa mi dostali do rúk, čítala som a páčili sa mi. Z historických Plamene hriechu od M. Zákopčana, Izabela od Avy Evy Šrankovej, Carpony v plameňoch od Blanky Gondovej, Ako hadí jed od Tiny Van der Holland a v neposlednom rade Juraj Červenák a napr. Krv prvorodených. 
Tvorba zo súčasnosti je však omnoho obsiahlejšia. Priebežne sa snažím čítať aj tieto knihy, aby som trocha vybočila z historickej linky. Autori ako už spomenutý Marek Zákopčan, či Zuzka Šulajová, Miroslava Varáčková, Adriana Macháčová, Eva Biela Brndiarová, Bea Bazalová, Jara Hribiková, Evita Urbaníková, a mnoho ďalších, ktorí kvalitou dosahujú ak nie preskočia zahraničnú literatúru.
Zvláštne miesto v tvorbe má pre mňa nový žáner, ktorý k nám prišiel zo západu a to romantická fantasy a série. Mená ako Ward, Ivy, a ďalšie skrátka nemôžem opomenúť. 
Takže áno, som čitateľ, hoci pripúšťam, že odkedy píšem viac, čítam menej.  

 

Pokiaľ viem Verenica je už Vaša 10 kniha. Zaujímalo by ma, či máte niektorú z Vašich kníh najradšej?

Takým to spôsobom sa to nedá hodnotiť, mám rada všetky moje príbehy, pretože som ich vymyslela, napísala, s každým jedným som žila niekoľko mesiacov, s hlavnými hrdinami prežívala ich radosti i bôle. V každej knihe je kúsok zo mňa, moje myšlienky, pocity. Ak si mám však vybrať, najkrajšie spomienky ma viažu k Zlatníkovej chovanici, lebo bola prvá. Ten pocit, keď chytíte do ruky prvú knihu, na ktorej žiari Vaše meno, je neopísateľný. To treba prežiť.  Druhou, ku ktorej ma viaže zvláštny vzťah, je Kliatba, pretože vybočuje z radu mojich kníh žánrovo. Skúsila som fantasy, odviazala som sa, popustila uzdu fantázii a zdá sa, že sa to celkom dobre podarilo.     

 

Ako ste došli k názvu pre svoj najnovší román, prečo práve Verenica?

S obľubou vo svojej tvorbe používam archaizmy. Páči sa mi ako znejú zabudnuté výrazy a historickému žánru tak akosi svedčia, myslím si. Verenica – snúbenica, zasľúbená niekomu, sa mi zapáčila už dávnejšie a práve v mojej poslednej knihe vystihuje presne dej. A rozhodne jej pristane najviac.  

 

Viacero Vašich kníh sa odohráva na pozadí nejakej skutočnej udalosti. Rady by sme vedeli, podľa čoho si tieto udalosti vyberáte?

Nemá to žiadnu priamočiarosť, ani osvedčený postup. Skrátka podstatný je príbeh, ktorý práve píšem. Niekedy príbeh vznikne na základe nejakej historickej udalosti, na ktorú narazím pri čítaní, napr. Krvavý erb, a niekedy zase naopak. Príbeh mám, a hľadám miesto, kam ho umiestniť a následne, čo sa v tom období na tom ktorom území odohralo.  Páči sa mi vyhľadávať staré legendy, čítať o rodoch, hradoch a kráľoch... Verte, že Inšpirácie ja našom malom Slovensku viac než dosť. 

 

Čo Vás primälo situovať svoje príbehy do stredoveku. Alebo prečo ste si vybrali práve stredovek, čím Vás zaujal?

Ako som už spomenula vyššie, je to nádherné obdobie, ktoré svedčí legendám. Slovo česť malo váhu zmluvy s pečaťou. Bola to, doba kde nájdete všetko, rytierstvo, dobrodružstvo, symboliku, intrigy, choroby, temnotu, objavy, hrady, súboje, trubadúrov, bolo to kruté obdobie, no zároveň nádherné a nad všetkým dominovala láska, ktorá pretrvala v legendách storočia. Minulosť - obdivujeme ju všetci, navštevujeme pozostatky hradov a pevností, milujeme ju a učíme sa z nej.  

 

Prezradíte nám, či máte v pláne napísať knihu, ktorá by bola podobná Kliatbe? Teda či tam bude aj nejaký ten fantasy prvok?

Áno, mám v pláne pokračovanie, dokonca som s tým začala, ale príbeh musí vyzrieť, musia prísť nové nápady, aby som sa neopakovala. Kliatbu som písala s prestávkami tri roky, hrala som sa s ňou vymýšľala, a ukončila som ju tak, aby sa príbeh mohol rozvíjať ďalej. V správny čas snáď bude aj Kliatba II. s názvom Jorga. Tí, ktorí ju čítali, iste vedia, o kom bude.

 

Zaujímalo by nás, či do svojich kníh zakomponujete aj nejaké svoje vlastné zážitky? Alebo svoje príbehy budujete len na fantázii.

Príbehy sú čistá fikcia, nečerpám zo svojich zážitkov, ani nikoho neopisujem, takto to u mňa nefunguje. Nemôžem však poprieť, že sa do kníh nepretavia moje pocity. Keď som veselá, šťastná alebo mám dobrú náladu, na texte to je cítiť. Keď som smutná, alebo naštvaná, hlavných hrdinov, alebo ešte lepšie záporné postavy si podám! Keď plačem, alebo na mňa nejaký iný príbeh zapôsobí, dojme ma, tak to pretavím do viet. 


 

Uvažovali ste niekedy, že by ste knihu ukončili s tragickým koncom, alebo nie?

Nie, nikdy. Možno to pôsobí ako gýč alebo priveľmi sladko, no taká som. Milujem šťastné konce, milujem ten pocit, keď zavriem knihu a zostane mi dobrý pocit, úsmev na tvári, žiadne nevypovedané, nedopovedané, smutné. Okolo seba máme smutných vecí dosť, priveľa tragédií, ktoré nemajú šťastný koniec. Ja píšem knihy, ktoré by mali čitateľa a mňa samotnú na chvíľu preniesť do sveta fantázie a odpútať od bežných starostí, ponúkam chvíľu, kedy netreba myslieť na to, čo vás trápi, zaťažuje, robí vás nešťastným.  

 

Prezradíte nám, kedy sa môžeme tešiť na ďalšiu knihu od Vás?

Už na Vianoce by mal byť na trhu ďalší titul s názvom Čierna vdova. Dúfam, že poteší. 

 

Mohli by ste na záver dať nejaký odkaz pre všetkých Vašich čitateľov?

Nech moje príbehy vyčaria úsmev na tvári a prinesú dobrý pocit, nech sú príjemnou chvíľou oddychu, pohody, naplnia očakávania a potešia srdce, presne pre to boli napísané...